Máya a Ja

Keď som prvýkrát prišla do škôlky, bola som zhrozená. Nevedela som pracovať s deťmi, nemala som k nim vzťah a o absencii lásky ani nehovorím. Škôlka mi smrdela močom, deti boli zarýpané a sem-tam mali vši, a ja som ich od nich samozrejme chytila. Bolo to strašné na nervy, na psychiku. Bola som nemožná, slabá, ponížená. Toto trvalo vyše roka.

Časom si ma však deti získali. Naučili ma ako mám s nimi pracovať. Pochopila som, že deti treba počúvať, že sú to vzácne bytosti, že im treba dať priestor, ale aj kázeň a príklad. Deti mi dali silu, obrátili moje myslenie o 180 stupňov, naučili ma azda viac ako ja ich.

Postupne som začala chápať aj princíp lásky.  Druhý rok bol pre mňa prelomový, začalo sa akési zrkadlenie. Uvidela som v sebe dieťa a pochopila som, čo deti bezpodmienečne potrebujú.  Pochopila, že deti potrebujú istotu, dôveru, čas, záujem a toto nemôže fungovať bez lásky.

Tretí rok som prišla na to, že ja im túto lásku ďalej dať nemôžem. Nastal čas, kedy som sa ja prestala pri nich učiť a nemala som už silu dávať. Cítila som sa vyšťavená, bez energie, vyhorená.

Toto je štvrtý rok, čo učím. Tak skoro žeby prišlo vyhorenie? Je mi to zčasti ľúto, ale realita je predsalen trochu pozitívnejšia. Učiteľkou nebudem, a čo ma viac teší je pocit, že ňou byť predsa nemusím. Nachvíľu som mala pocit, že krivdím osudu a školstvu, ale myslím, že si zaslúžim v tomto pochopenie. Treba ísť za láskou. A treba zvážiť, čo stojí za obetu, a do čoho lásku investujeme. Ak cítim, že nemám a nechcem už dávať, pôjdem ďalej... Má to len jedno negatívum, neviem presne kam idem... :)

Je pravda, že na začiatku tohoto všetkého bolo nesprávne rozhodnutie. Teraz už viem, že učiteľstvo sa pre peniaze robiť nedá. A to je dôkaz že aj nesprávne rozhodnutia nemusia byť nevyhnutne zlé.

Možno sa vrátim, ale teraz potrebujem ísť ďalej, ale to čo mi učiteľstvo dalo, je skutočne úžasná skúsenosť. Bola to akási skúška, ale vďaka nej si lepšie viem predstaviť, že mať deti je komplexná záležitosť a veľký záväzok. Pri vlastných deťoch nemáte právo povedať si: už ma to nenapĺňa, dovidenia. Tento záväzok si dopredu treba dobre premyslieť a už viac necúvnuť.

Byť nachvíľu dieťaťom by mal byť opäť každý dospelý. Rodičia by mali vedieť správne narábať s láskou. Mali by dať deťom istotu, podporu a vedomie, že stoja pri svojich deťoch nech sa deje čokoľvek, pretože len takto vychovajú zdravých jedincov schopných postaviť sa raz na vlastné nohy. Neistota, ktorú niektoré deti dnes dostávajú, odmietavá výchova, nezáujem z nich neurobí samostatných a silných jedincov, ale naopak, blúdne duše so smútkom v očiach -siroty žijúcich rodičov.

Veď sa len pozrite na dieťa, dáva Vám nekonečnú nádej, veľmi dlho Vám dáva šancu naučiť sa milovať. Od narodenia ešte niekoľko rokov. Ak túto šancu premrháte, rozsievate nešťastie nadlho nadlho...

Počas tejto praxe som videla a stretla rodičov, ktorí svoje deti odmietali. Jednoducho neboli pripravení na taký záväzok. Niektorých som osobne poznala. Milovali svoje deti, ale nedokázali im hlbokú lásku prejaviť. Také niečo je proste cítiť.  A to dieťa o nej spievalo vo svojom smiechu a radosti, keď preň prišli do škôlky. Dávalo im šancu. Márne. Ale stretla som aj takých, ktorí ma očarili ako rodičia. Našťastie ich bolo viac. Preto je o čom uvažovať pred tým ako sa jeden zaviaže k rodičovstvu. Neviem ako je to s chlapmi, ale mám pocit, že tí keď sa na také niečo dajú bez rozmyslu, nie je šanca.. Ženy sa už nejak s úlohou matky vysporiadajú. Ale aj tak...

Deti nie sú na hranie!