Máya a Ja

Včera ma rozplakala jedna z hlavných hrdiniek divadelnej hry. Bola to mladá lekárka, ktorá emigrovala z ČSSR a po rokoch blúdenia našla svoje miesto práve medzi Inuitmi. Tam našla poprvýkrát duševný pokoj a domov. Slovensko už bolo pre emigrantov stratený raj.

Rozplakala ma, lebo taký je už život, nenechá nás plniť si sny, pripraví si pre nás niečo iné, a my chceme veriť že lepšie.

A ja sa pýtam, čo tu ešte robíš?

Ešte som sa nikam nesľúbila, poznám jednu odpoveď nie. Pirátka vraví, že nie všetkému na svete hovoríme áno. Že si treba vyberať. Tak hovorím nie. Nie a nie a nie.

Čo tu ešte robím? Poznám prázdne reči a keď sa pozriem svojim slovám na zuby, obávam sa najhoršieho. Preto niekedy hovorím aj áno, áno šialeným veciam, veciam ktoré ľudia nechávajú nedokončené a pohodené na chodníku.

Čo tu ešte robím?

Počítam úspory. Počítam, koľko treba na cestu do neznáma. Tina vraví, že mi stačí stan, chuť, parťák a niekde aj víza. Ja a parťák? Kto by už len so šialencom išiel. Viem, že musím ísť, aj sama, som zvyknutá.

Tak čo tu ešte robím?

Neviem kam a rozmýšľam že hocikam. Nejak priveľa rozmýšľam, niekedy sa človeku lepšie rozhoduje vo dvojici, dve hlavy sú viac. Ale sú veci, kedy nikto nechápe a vtedy sa musíte rozhodnúť sám.

Padli mi oči na Kanadu, na Britániu, na Švédsko a Turecko.

Čo tu ešte robím?

Ja vlastne ani neviem čo je dôležité. Čo nasleduje hneď po zdraví?