Máya a Ja

To že sa dvaja ľudia držia za ruky vôbec nemusí znamenať, že sa milujú. Napadlo mi. Sme náhodní. Netrváme dlho. Dostávam sa k tebe blízko... na kožu. A neviem pochopiť, že raz sa rozhodneme nikdy viac s tým druhým neprehovoriť. Sny. Prilietajú niekde z ďaleka. A zrazu je ich toľko. Neubránim sa. Lietajú v povetrí.  Je to jeseň?

- - -

Raňajky o tretej poobede. Lenivo sŕkame kapučíno. Za oknom padajú listy. A medzi nimi sa náhlia študenti. Vedia vôbec, že raz keď doštudujú, svet ich vôbec nebude potrebovať? Prerečiem s prehnanou mierou sarkazmu. Hoci mi vôbec nevadí, že som nikým. Smejeme sa, nakupujeme, varíme, spíme, objímame sa, chodíme do kina, fotíme, pijeme čaj, nosíme obyčajné veci, hovoríme svojimi obyčajnými prízvukmi. Držíme sa za ruky. Som žena, som inteligentá, mám šarm

a som nekonečne závislá

- - -

Niekedy jeden moment môže znamenať všetko. Niekedy sa večnosť skrýva v obrazoch pominuteľnosti.

     Dve deti v parku.

                                     Hrajú sa s loptou.

                                                                        Nevedia o tom, že čas sa zastavil.

Jeseň vybledne, príde zima. Naše teplo neprežije do jari. Príde leto a nová jeseň. Možno si opäť raz oblečiem šaty. Lebo taká je mladosť.  Zbiera sa zo zeme a tancuje. V povetrí, ktorým letia otrávené šípy.