Nešla som dnes hladať jeseň, lebo dobre viem, že už dlho tam je... Ale dnes som sa k nej konečne dostala. Dnes som si aj uvedomila, že akosi idem na neutrál, ani hore ani dole, nebláznim, nešaliem, celkom normálne dýcham a teraz pozor: asi žijem. Nič navyše si dnes neprosím, a za tým čo nie je nesmútim. Ja však viem, že je tam, čiha zo spodu môjho srdca, nepokoj, tvárim sa že ho nevidím, nepočujem.
Tak som sa tak symbolicky uspokojila s jeseňou za dedinou na úúúúúplnej rovine.
No tá moja extrémna chuť objavovať nemala konca, tak som sa prepletala húštinou...
A keď som už bola pekne daľeko za dedinou...
Z húštiny na mňa nevinné pohľady hádzal vlčiačik..
Mne stačilo, pána som nevidela, ani nechcela vidieť, zvrtla som sa a odkráčala krokom o trochu rýchlejším ako rýchly ... veď som už aj tak bola dosť daleko...
Toľko moje popoludnie s jeseňou.
Komentáre
ciitim ciitim to
sak aj ja by som mala ale...
som k tomu zvacsa
ach taaaaaaaak, valasik
tak ja este jednotku nezaradim. a uz ani slovo o tom, lebo lebo... terapia neutraaaalom.. tíííííííííško.... tííííííííííško.... nevšíííímame si hoooo... zas tu chvylu bol... tvar sa že tu nie je... okej... pokoooj. a ty sa teda pomali rozbiehaj, ak si na tej spravnej ceste :)
v zivote...
uz som ticho :)
kks
;)