Máya a Ja

   hlava ženy za volantom, ktorá zaparkovala vedľa mňa, sa v sekunde zmenila na lebku. Hnátami si prešla po hlave a končekmi prstov prebehla po lícnych kostiach. Dívajúc sa do spätného zrkadla. Dedo na bicykli. Smejúc sa. Jeho čelusť naširoko otvorená. Panička s nákupným vozíkom. Hrkotanie končatín. Pohyby kostlivcov sa mi vtierajú do mysle. Na čom vlastne záleží? Pestujem Šimona. Pot mi steká po čele. Kvapky z mojej tváre dopadli na dupačky. Dýcham vôňu mlieka. Malé upotené telíčko som si položila na hruď. Hlavičku si oprel o môj krk. Prestáva nariekať. Prečo si prišiel na tento svet? Budeš sa to raz so slzami v očiach pýtať? Si odpoveďou i otáznikom.

U stánkú na levnou krásu postávaj a smnejou se času... Rozchod je ako kuša odpaľujúca tisíce šípov, ktoré nás potom po ceste životom prenasledujú a vždy keď nadíde tá nesprávna chvíľa zamieria do toho nesprávneho miesta. A je na nás ignorovať ich bodavú bolesť, prestať s ľútosťou. Iba vidíš ako sem - tam jeden - dva šípy trčia priamo z hrude a pokračuješ v pestovaní, nákupe, zametaní, plávaní. Iní však iba kričia. Kmášu. Zubami. Svet pre nich nie je o ustupovaní. Tak málo je lásky.

Bicykel stojí na zadnom dvore. Niekto v izbe pokojne dýcha. Prestretý stôl. Nedotknuté taniere.Televízor šumí. Bliká. Modro sa opiera o tiché tiene pootvorených okien. Ambivalentné sú dni na tomto mieste. Bojujeme. Chvíľku sme deň, chvíľku sme noc. You know the day destroys the night, night devides the day. Chvíľku chceme odísť, chvíľku chceme ostať.

Tak málo je lásky.

 Prestáva plakať. To čo dnes nevieme čítať v jeho očiach sa o pár rokov stratí vo výlevke minulosti. Nenávratne zabudnuteľné.  Hlavičku si oprel o môj krk. Líce sa mu lepí na moje. Akoby som chcela chvíľu ostať.

A žena v aute vedľa sa na mňa pozerá. Opäť má kožu a vlasy. Blonďavé v cope. Oči modré, v ktorých síce cez sklo čítať nedokážem, ale viem, že v tomto momente si vôbec nemusíme byť cudzie. Dýchame vôňu mlieka.