Máya a Ja

Láska tulákov je tiež slepá. Smrť nám aj tak vyjaví všetku dovtedy nepoznanú pravdu.

Časť prvá - Teória Cesty

Cez všetky alkoholické peripetie, sme si včera povedali, že na domácich sme mali predsalen šťastie. Boli otvorení a gastronomicky nápomocní. Som rada na ceste. Je prečo otvárať oči. Dúfame, že šťastie nás neopustí. Som tu preto, aby som dokázala - hlavne sebe, že všetko je možné, len treba konať a nekecať. Stretli sme ľudí, ktorí sa zaujímali o našu cestu, a hovorili, ako radi by niečo také podnikli. Áno, potrebuješ peniaze, ale dôležitejšie sú priority. Priznaj sa, či si radšej nekúpiš nové handry, ako sa potrhaný preflákaš krajinou. Nekecaj zbytočne. Váhať pred jedinečnými príležitosťami je zbabelé. Preto som tu.

Časť druhá - Prax cesty

Čo je to? Je ti dobre. Slnko odhaľuje členitý rozmanitý kraj, entitu vládnucu kultúre a svetu sivých budov. Čo je to, keď ti je dobre, keď slnko ešte stále svieti, keď sa kolesá točia, keď kilometre ubiehajú pod tulákovými nohami. Vitaj doma, na ceste.

Keď mínaš čiary, stĺpy, kopce, dráhy, rýchlosť ťa vymrští do neznámeho prázdna. Priestor ti tlačí slzy do očí. Priestor. Stromy. Priestor. Krása! Krása!

Časť tretia - Estetika cesty

Dni ubiehajú rýchlo. Sedím vo svojej izbe v lacnom penzióne, do okna mi svieti Spišský hrad. Úžasný zážitok. Trošku mi chýba historický kontext, takže nepíšm o legendách. Avšak toto mesto, jeho anonymná atmosféra, a my traja tuláci je pre mňa dostatočne vzrušujúcou legendou.

Dnes sme vyšlapali k hradu, obišli sme ho dokola, prekonali všetok adrenalín, ktorý nám pripravil šmykľavý sneh. Stálo to zato. Spomenula som si na nížinu, ako človeka uzatvára a deprimuje. Stojac na vysutej skale som sa otvorila priestoru a cítila som všetko. Dokonalé splynutie ľudskej duše a krásy. Našla som ju. Opatrné odlepenie sa od reality.

Toto nie je realita, ale cez to všetko to nemusí byť ani lož. Ale konečne.. konečne.. mám veľa, keď nemám nič. Napĺňa ma krása, pravá krása, moja krása. Možno je to krása samotára, utečenca, možno.. Ale je v nej chuť brať výzvy a mať pocit sily. Spomínam si na jeden citát: "Viem, že v živote nie je dôležité byť silný, ale cítiť sa silný, a aspoň raz si zmerať vlastné sily v prírode a pritom ostať prirodzený ako sa len dá."

V takých chvíľach si človek povie: "Teraz už môžem aj zomrieť." Sú to práve vrcholy a víťazstvá, čo nás ženú dopredu. Chuť zopár z nich zažiť. Splynutie vedomia s nevedmím, nazretie pravde. No keď sa aj na spičky postavíš, pravda vždy zostane o trošku vyššie. Všetky vrcholy sú SKORO dokonalé.