Máya a Ja

Centrum sme hľadali:

A nakoniec sme ho aj našli:

Prvýkrát som uvidela zimnú Štiavnicu. Je ešte magickejšia ako v lete. V lete vždy cítim strach, keď je všetko až príliž príjemné. V zime na strach nie je čas. Prebrodíš sa polmetrovým snehom a vedomie sa z polohy strachu pretočí do polohy sily.

Štiavnica bola prázdna ako mesto fantómov, druhá Praha. Takúto ju nepoznám. Dočítali sme sa, že toto mesto je asi jedno zmála na SLovensku, ktorých sa komunizmus nedotkol. A veruže je to len pozitívny jav. O sterilnej architektúre teda reči niet.

Cvak:

Cvak:

Alebo:

Akurát duch banníctva je už dávno sprivatizovaný...

Zostali len fantómovia histórie a stratené nádeje vo víťazstvo manuálnej práce.

Matthieu nemá rád Sarkezyho.. je to vraj radikálny kapitalista. Ešte stále je zaujímavé sledovať a porovnávať západ a východ.

Mesto je plodné a poetické. Divná Pani si stále uchováva svoju skvelú "ambience" a tá káva.. mmmm. Klopačka má super menu a decor. Dobrý korenistý indický čaj a dýmka.. filozofické rozhovory o náboženstve, cestovaní, literatúre a duchovne sa môžu začať.

Stretli sme poetov, tých čo veľa hovoria, veľa žijú, veľa majú... ako aj my nenasledujú stádo, a predsa sme sa necítili dobre. Naša trampská skupina je unikátna. Kde je vlastne naše miesto?

"C´est pas dans la société que tu trouveras ta place." hovorí Perrine.

- - -

Pár bonusov na záver:

"Čím rýchlejšie žiješ, tým rýchlejšie čas letí."

"Život je ľahký, len dokiaľ letíš. Oni ti síce dajú krídla, ale až po páde zistíš, o čom to je"

"L´important c´est pas la chute, mais l´aterrissage". (La Haine, 1995)

Viera im dáva krídla, my sme však slobodní, neviažeme sa na dogmy, preto je tak ťažké vzlietnuť sám.