Máya a Ja

Anastacia má toľko rokov čo ja a už uvažuje nad rozvodom. V šatni vytiahla gitaru a hrala mi asi hodinu. Vravela že nechce ísť domov. Ani ja som nechcela ísť domov. Domov totiž nemám, nemám za kým utekať. Do Temple Baru ma nemusela dvakráť prehovárať. Anastacia tam má svoj roh, kde po večeroch hráva.

Vlastne nájdete ho hneď oproti tomuto podniku:

Anastacia je Ruska z Litvy. V Dubline je už dva roky. Vlasy má zviazané ako ruská bábika vzadu na hlave, na sebe má čiernu koženú bundu, staré rifle, zelený rolák a v rukách gitaru. Spieva Zombie od Cranberries. Pridávajú sa domáci. Hlavne domáci. A ja mám možnosť sledovať potomkov ľudí, v ktorých krajine raz putoval aj Leopold Bloom. Atmosféra Temple Baru ma nechytá za srdce. Príde mi to ako celkom bežná večerná spleť ulíc. Akurát plná pijúcich a baviacich sa ľudí.

Chcem pivo. Zrazu som už v uliciach so Samom, ktorý je Pakistánec-Rus z Estónska. Ľahšia o dvadsať eur, aj keď som čítala cestopisy. A Bohuslava Šnajdera na ceste okolo sveta ošedili niekoľkokrát. Rozhodla som sa požičať mu tie eurá. Anastacia mi ručí za to, že vraj zajtra mi ich vrátia. Sam ma vedie do obchodu, kde má vraj známeho. Po desiatej sa totiž alkohol už nepredáva. Ale ten známy nám vraj predá. Na známeho čakáme päť minút. Rozhodnem sa radšej pre nealko. Sam sa ma spýta či húlim. Vravím že nie a v podvedomí sa akosi lúčim s predstavou že sa mi peniaze ešte vrátia. Najhoršie zážitky z práce sú práve junkers. Keď napádajú pracovníkov, aj esbéeskarov. Ako Paľa včera, musel ísť domov, takú od jedného feťáka dostal, že ho až na zem hodilo. Každopádne nepanikárim a pri rozlúčke podotknem, že ak nechcú aby som umrela od hladu, tak mi ich určite zajtra vrátia.

Kým sme preč, Anastáziu už obklopia podgurážené Írky, tancujú, spievajú, vískajú. Pouličných hudobníkov je všade veľa. Anastázia pozýva okoloidúcich aby sa pridali. Pri nohách sa jej zjaví dvojeurovka, potom päťeurovka.. Sam je inak celkom v pohode, dávam mu šancu, aby si to neposral. Tiež nádherne spieva. Keď sa bez ostychu pridá k Anastacii.

Íri sa bavia. A mne to príde všetko akési prehnané. Možno to iba nie je môj štýl, možno na to iba nemám náladu, a možno mi tá zábava akosi paranoidne príde pózovitá.

Je čas ísť, ide mi posledný bus. Na zastávke si vysoko vytiahnem golier kabáta až po uši, nemám už chuť socializovať sa.

Excuse me. Prihovorí sa mi vysoký typ v modrom kabáte. Could you hold this for a minute?

Nestihnem zareagovať a už mám v ruke plechovku koly.

Typ zdvihne palec akože OuKej, gestikulácia akože celkom kúl, a odkráča.

Opäť mám pocit, že niekto tam hore o mne natáča komédiu.

Ako sa ten typ stratí v tej trme-vrme na O´ Connell Street a ja hodím na zem plechovku kokakoly, napadne mi rozplakať sa.

- - -

Nerozplačem sa, aj keď cítim akoby niekde vnútri mňa snežila samota. Rozhodnem sa napísať článok o Horúčke Temple Baru.

A nie je to len negatívne, to, čo cítim. Bitter-sweet. Okrem samoty cítim aj slobodu, takú jednoduchú a silnú zároveň ako vtedy raz v máji po štátniciach.

 A moje čisté svedomie lieči všetky rany, ktoré sa mi denne ujdú............................