Máya a Ja

Jelena je jedna z mojich šéfov. Minulý týždeň prešla úspešne skúškami a opäť ju povýšili. Je to Lotyška. Litvánci, Estonci a Lotyši si výborne rozumejú po Rusky, vďaka spoločnej histórii. Jelena vraví, že kým sa situácia v Lotyšsku nezlepší, vrátiť sa tam nemieni. Práce niet, a tí čo tam ostanú, čas trávia v krčmách...

Jelena má dve deti. Mladšiu však do škôlky dať nemôže. Škôlka totiž v Dubline vychádza na 300 eur na týždeň. A ako počítam tak počítam, vychádza mi to toľko čo tu jeden z nás za ten týždeň zarobí. Škôlka teda nie je pre deti prisťahovalcov a pre nižšie vrstvy. (Po nedávnych skúsenostiach s írskym zdravotníctvom rozmýšľam, čo za tie peniaze vlastne dostávame? Drahé jak sviňa a kvalita sa nechytá tomu čo máme doma takmer zadarmo.)

O Jelenine deti sa starajú jej rodičia, prišli kôli tomu z Lotyšska.

Jelena vie byť prísna ale aj veľmi milá, správna šéfka. Vidíme sa osem hodín denne, osem nekonečných hodín, ja po práci zaľahnem do postele a ona sa musí venovať deťom, domácnosti, rodine... sebe asi nie.

Na ceste do práce sledujem stromy za múrom Phoenix parku, počúvam Coldplay a ako sa za oknami premietajú katedrály tohto smiešneho mesta, skúšam za všetkými jednoduchými impulzami objaviť aspoň kúsok umenia.

Na ceste domov sa mi pred očami zjaví tvár mojej mladšej sestry. Od kedy som si kôli nej poplakala, mám pocit, že ju mám radšej. Tehotenstvo jej na tvári vytvorilo zvláštny výraz. Neviem, či ju ľutujem, alebo iba konečne mám rada.

V stredu ráno ma dvakrát zobudili. Najprv tá najmladšia, potom tá staršia, obe aby ma pobozkali na líce. Keďže som putovala späť do Dublinu.

Toľko o Jelene.