Pýcha Francúzska, Paríž, to nie je mesto, ani veľkomesto, to je štát. Nejde tak ani o jeho veľkosť ako o jeho rozmanitosť, o tisícky príbehov ktoré ponúka, nielen turistom a cestovatelom, ale aj jeho obyvateľom. Paríž, to je príbeh krásnej i menej krásnej krajiny. Lesk a bieda, všetko a nič. Notre Damme... vidia ho tak isto z okien na Champs Elysées, ako aj spod mosta Pont Neuf. A teraz sa s vami podelím o svoj pohľad, o pohľad turistu, ktorý prišiel do Paríža hľadať Paríž.
Paríž, ten čo som videla pred desiatimi rokmi, zrazu už nie je taký ohromujúco veľký, ako bol predtým. A ani nie je až taký romantický ako vo filmoch. Keby ste tam boli so mnou, povedali by ste, že všade je turistov ako na.....tých. Ale keďže aj my sme jednými z nich, nevyhneme sa im teda. Rady pred Louvrom či Eifelovkou pripomínajú minimálne kúpalisko. Všetci sa tlačia vidieť Jocondu a odfotiť sa pred Eiffelovkou. Najlepší sú však tí čo sa fotia s Jocondou. Človek má vtedy pocit, že je na planéte opíc... Napriek všetkým tímto negatívam Paríž mi dal veľa a ja teraz prediskutujem tie krajšie a zaujímavejšie veci.
Za posledných päť dní tohto týzdňa sme teda pokorili Paríž, ktorý nám otváral všetky turistické i menej turisticé lákadlá. Mala som to šťastie, že som so sebou mala fotografku a historičku, takže moja cesta Louvrom, Orsayom či Centrom George Pompidou nebola úplne laicky neefektívna. Obe vedia čo to o umení a ja som sa pri nich veľa naučila. A keďže som rada s ľudmi, od ktorých sa môžem učiť, toto je vec, ktorú veľmi na tomto výlete oceňujem.
Nebudem vám rozprávať o návšteve historických pamiatok, veď napokon, kto ich verne nepozná. Zdôrazním len jednu vec, pohľad z Eiffelovej veže stojí za všetky drobné. A veru pozor, turistické pamiatky, ktoré na študentské zľavy nemyslia vás naozaj o všetky drobné dostanú. Stačilo o pamiatkach, idem rovno na pikošky.
Ubytované sme boli na najstaršej a asi najživšej ulici Latinskej štvrte, a to Rue de Mouffetard.
Hostel no comment, ale nebol až taký zlý, keby ste na izbe neboli s štyrma chlapmi, ktrorí keď sa vracajú ráno o tretej na izbu nepoznajú tiché zatváranie dvier a tiché pitie vody.. ach tie sušáky...
Videla som asi všetko najdôležitejšie, čo sa vidieť dá, a najviac som sa zabávala na La Défense. Ono je to také veľké, že keď sme si pod tým oblúkom sadli na schody, ja som bola schopná opýtať sa, kde vlastne ten oblúk je. A fakt, keď som zdvihla hlavu, bol nado mňou. Sranda! Čistý pragmatizmus, mesto z kameňa, sterilná architektúra ... to je La Défense. Sláva modernosti!!!
Ten Pravý Paríž som zažila len pod Eiffelovkou, keď sme pod ňou z čistej turistickej únavy všetky tri zaspali, v Luxembourgskych záhradách, kde sme spolu s unavenými Parížanmi jedli pri jazierku, potom na Montmartri v Café de deux Moulins
kde sa pred viac ako desaťročím Amélie Poulain snažila zbaliť pána Nica... a nakoniec na cintoríne Pére Lachaise, kde som si želala stretnúť nejakého staršieho Parížana, čo by nás povodil po hroboch, a o päť minút na to sme ho aj stretli. Pravý Parížsky pánko na poobednej prechádzke bez nároku na honorár ma zaviedol k Appollinairovi, Proustovi, Mussetovi, paradoxne ženským srdciam blízkemu Oscarovi Widovi, srdce mi búchalo len pri pomyslení, že raz jeho náhrobok uvidím... a potom samozrejme Edit Piaf, Chopin, Jim Morisson, La Fontaine, Balzac, Moliere, Gericault, Delacroix, ... plus pár ďalších dôležitých ľudí, ktorých nám Parížsky pánko predstavil, hoci sme ich ani v svojom plániku nemala a ani som o nich nikdy nepočula... všetko to boli však dôležití francúzski umelci, talianski maliari a podobne. Ako som už povedala, cením si ľudí, od ktorých sa môžem učiť. Pán Boh zaplať!
Prechádzka Pére Lachaise je prechádzka medzi životom a smrťou, normálny čas na rozjímanie a náchádzanie pokoja. Stromy a kamene... skvelé miesto na nedeľnú popoludňajšiu prechádzku. Viete, veď každý má svoje úchylky... Namiesto nákupu suvenírov a obhliadaniu Elizejských výkladov.. zažila som viac ako radosť z výpredajov a fotenie si celebrity nakupujúcej tenisky... Viete čo je to byť pri hrobe Becketta, tvorcu tuláka, ktorému sa lepšie spí na hrobe ako na posteli, či pri hrobe Ionesca ... No a to už hovorím o cintoríne Montparnasse, kde som ešte videla Sartra s pani Beauvoir, Beaudelaira, či Margueritte Duras. Viete, že Wildov náhrobok je celý popísaný, hoci pred pár rokmi ho očistili a napísali, zákaz čarbania po náhrobku? A je celý vypusinkovaný... no hrôza, ja som sa ho však ani len nedotkla. A tiež, tá postava... mala kedysi pohlvie, no Angličanov to natoľko poburovalo, že mu ho ulomili... Teda to nám povedal Parížsky pánko.
Takže Paríž, pre veľa ľudí miesto, kam sa chodí snívať, a pre mňa tomu nebolo inak. Čo geniálne povedať aby to neznelo pateticky? Paríž naozaj ostáva v srdciach...
"J´ai deux amours, mon pays et Paris!"
(Madeleine Peyroux - J´ai deux amours)
Komentáre