No tak som ho teda videla Pokoj v Duši (réžia: Vladimír Balko).
Je mi jasné, že sa o tom na blogoch ešte písať bude, ale predsalen si myslím, že som medzi tými prvejšími, čo ho videli v kine.
A tak po dvadsaťminútovom státí v rade na lístok a potešení pána pokladníka, že konečne niekto kto si prosí lístok pre jedného, som sa uložila v anonymnej chuti zhltnúť kúsok slovenského umenia.
Scenár niečo ako Jahodové víno (Dariusz Jablonski), ale o trochu lepšie. Sem tam nuda, sem tam dôvtip, až taký, že sa aj dva-trikrát z chuti zasmejete. Slovenské reálie je to, čo diváka nakŕmeného českými filmami, dokonca aj poteší. Režisérovi do kariet nahrala krásna slovenská príroda a realisticky plodná dedina. Vďaka nim je vo filme leitmotívom lyrika, pálenka, i krutý humor každodenna.
Témy ako tragédia izolovanosti, morálny rozpor, boj za česť a boj so samým sebou sa zdajú byť rovnako plodnými, avšak pre mňa sú v slovenskej réžii ešte stále málo uveriteľnými. Ja osobne sa musím nútiť, aby som im to zhltla, ale to neznamená že z hrobu sa zobúdzajúci slovenský film - pre mňa pokusy posledného desaťročia - nemá svoje čaro.
Nuž ako ordinárny divák si na tomto kúsku vážim už spomenuté slovenské reálie a scény s cigáňmi.
Či odporúčam? Ak máte radi Európske kino, chodíte do artklubov, a naše filmy sledujete - ako ja - pre informáciu, choďte si pozrieť:) Ja osobne si neviem predstaviť, že by som si ho nepozrela.
Komentáre
aj ja by som si ho chcela pozrieť :)
aj ja
Chystám sa budúci týždeň...
Pekne si to vystihla
)))