Máya a Ja

Včera večer som hovorila o pravde. A pravdupovediac tá sa nám tu skonotovala do takých rozmerov, až som sem-tam mala pocit, že som nesprávne podala to, čo som podať chcela. Ale nie, pravda nás zaujíma asi každého, každý máme svoje nároky na pravdu. Chcem preto písať o sklamaní, ktoré nie je až také nemožné ako pravda.

Pravda je to, čo je z druhej strany zrkadla, pravda je to, čo mi vždy ubzikne, pravda je svetlo v Platónovej jaskyni, pravda je to, čo je najkrajšie keď sa zamlčí... pravda má tisíc funkcií a podôb. Ale sklamanie je len jedno a bolí asi najviac.

Stretla som, čítala som, zažila som, videla som sklamanie. Najväčšie sklamanie pre človeka je sklamanie v láske. Aké je to, keď Vám otec zlomí prst, vyhodí Vás z bytu... nie náhodou, ale preto že si pravdu potrebuje na niekom zakryť. Aké je to, keď Vás rodičia ľúbia a nevedia to ukázať? Hrdosť hrdosť.. načo Vám je? Aké je to, keď Vám rodičia sľúbia bicykel a v sobotu výlet a nič sa nekoná? Banality. Ale tieto sa s človekom vlečú celý život. Najhoršie sklamanie je sklamanie v láske, z lásky, od lásky, láskou.

Ak Vás nesklamú rodičia, tak Vás sklame partner... A bola by som hlúpa keby som si myslela, že nikto sa svete sa nesklamal tak ako ja. Už mi je jasné, že sklamanie zažívate aj vy.  A správne mi bolo vytknuté, že pohárikom toto riešiť by bol len ďalší pád. Pochopila som.

A preto vyzývam sklamanie, všetko zlé čo vo mne zanechalo, všetko čo mi nedalo dýchať a riskovať vo vzťahu s ľudmi, vyzývam to na nemilosrdný boj.

A čo pravda? Dá sa predísť klamstvu. A preto opakujem: Rodičia, priatelia, politici, dajte mi pravdu!!!

Neklamte a nesklamte!

Nechcem urobiť tie isté chyby...