Máya a Ja

Iba keď sa zastavíte, dokážete cítiť pohyb. Iba ak sa nedívate očami, vidíte veci, ktoré urobia deň krajším. Iba ak zvolním, a prestanem kŕčovito hľadať, iba v tom momente zistím, že nachádzam. A tak to bude aj s prácou, aj s cieľmi, snami a všetkým, v čom si stále nie sme istí, že hoci to nasledujeme, je to to skutočné, čo nás definuje. To kým sme. V behu, v rýchlom konaní a dobiehaní cieľov, ktoré sme si stanovili, alebo ktoré nám stanovilo naše okolie, nie je možnosť nájsť samých seba. Nie je možnosť počuť seba. Na Bull Islande zapadá slnko, lemuje kontúry ľudí, ktorí tam ešte stále kopú diery do piesku. Niekto nesie ďalekohlad, iný zbiera mušle, ďalší beží, dieťa a otec sa smejú. More je modrejšie ako azurit. Vietor bojujúci s hustými trsmi trávy prináša vôňu, ktorú zvyknem cítiť iba keď prichádza jar. Vôňa prebúdzajúceho sa života. A dokonca ho i vidno. Pobrežie sa zaplnilo čajkami. Vrhajú sa krížom krážom do povetria nad dreveným mostom. Pri odchode v nás zostáva iba zvuk hlučných más vody. To všetko mi vraví, že čas je individuálny. Že dobre využitý čas je len ten, kedy ho nepočítame. Môže bežať, môžeme starnúť, môže sa vliecť pomaly. Môže sa diať čokoľvek, nesmieme však dopustiť aby bol čas dôvodom našej ľútosti. Preto som sa prestala pýtať sama seba otázky, ktoré do mňa dlho dobiedzali: čo tu robím, kam patrím a prečo som tu.