Máya a Ja

V prázdnej obývačke bliká televízor.  Voda v kanvici už stihla ochladnúť.

Matka je vonku. Hľadá.

Každý vie povedať netráp sa, ak ide o iného.

Vonku sa skupinkujú deti. Štrnásťročné si tajomstvá šepkajú trochu ďalej v tieni. Jeden repuje, rytmus mu udáva mobil. Chlapci sa bavia, jedným uchom vnímajú divadlo, ktoré je pre dievčatá celovečernou zábavou. Stačí im kúsok pozornosti a poletia.

Tam nie je. Matka sa pýta, či ju nevideli. Nie je ani v bare, ani v druhom, ani pri diskotéke. Stretá jej kamarátku, tá ju vraj celý deň nevidela. Každý vie povedať netráp sa.

Srdce je zvláštny sval. Niekde pri ňom musí byť centrum celej osoby, citov, emócií, nenávisti, bolesti, utrpenia, kriku a plaču. Všetko sa to rodí v ňom. Aj láska, ktorá tak bolí. Je samozrejmá, ako choroba, nechcená ako sekunda, ktorá všetko mení. Keby jej nebolo, nič by nebolelo.

Muž čo sadil stromy stratil všetko. Ostala mu pustá zem. Choval ovce, sadil duby a neskôr pestoval včely. A vojna sa ho nedotkla, ani nesvár spoločnosti. Dokonca ani nerozprával. V tichosti vypestoval les Jedno telo, jedna duša, jeden muž urobil dielo podobné božiemu.

A muž čo má všetko, hromží.

Rozmýšľam aké by bolo ísť na miesto, kde nevadí, že aj z čaju priberieme, kde nie je telka a to čo nevidíme sa nestane. Rozmýšľam aké by bolo ísť na miesta, kde zúri vojna, bojovať za spravodlivosť a zachraňovať nevinných. Nechať sa zraniť a zomrieť za dobrú vec. Rozmýšľam, že by som radšej bola tým tichým mužom čo sadí stromy.

Ale to už som na ulici, kde trochu ďalej od pouličnej lampy repuje môj žiak. Ide mu to dobre, zvláda to aj intonačne, i rytmicky. "Postav sa sem - nech ti najebem." Trnavské nárečie musí byť, inak by to nemalo blavácku strítovú atmosféru. A tie deti, viem, že často sú úplne čisté. Je to len o charaktere. Buď ho máš alebo nie.

Zhasínam telku, zvoní telefón, vraj spí u kamarátky, políciu volať nemusíme. Postavím znovu na čaj.

Hudba : Zlatý vek od Emily Loizeau