Máya a Ja

 A neurobila už nič. Iba sa usmiala.  Bez slov. Potiahla si z cigarety. Odhrnula si vlhké vlasy z čela. Usmievala sa s prísľubom revolúcie. Pokojná a harmonická sa zdala byť v tvári. Cítila som hašiš. Jej oči boli hlboké pre zmenu. Pre zmenu toho čo sme mohli doteraz spoznávať. Pre všetko čo prišlo a uniklo vzápätí. Ako keď sa zobudíte a sen ešte na viečkach. A potom silnejšie zafúka. A zostane temné za žalúziami. Obdobie sucha. Prehnaná. Prehnaná sebaistota. Vycucnutá prázdna. Pod čiernou kapucou, vlasy jej padali do čela. A jej úsmev plný prísľubov. Trvácna. Možná. Existujúca. Bola tam. S prísľubom revolúcie. Cítila som sa neisto. Túžiac po rukách muža, ktorý stál vedľa mňa.

Nestihla som autobus. Zobrala som si taxík. Bola som premoknutá na kožu. Ešte v eufórii. Nemala som už žiadne peniaze. Nechala som sa zaviesť na najbližšu čerpaciu stanicu. Vybrala som peniaze. Zaplatila. Vysadla. Kráčala domov. Krivo. Všelijako. Potom po schodoch hore. Stúpala som si na kabát.

Zamotávam sa. Bežalo mi mysľou. Všetko by mohlo byť jednoduché ako naša revolúcia. Ale stále som niekto iný. A stále niečo neladí. A tak to vraj má byť. Ale nemám pocit, že môžem urobiť niečo viac. Iba sa usmiať. Bez slov. Potiahnuť si z cigarety. Odhrnúť vlhké vlasy z čela

pod kapucou

stať sa ňou