Máya a Ja

Keď sa rozhodnete neodopierať si túžby a priznávať pocity, objavíte veľa nového. Učím sa na ceste a preto verím, že každá cesta má význam.

Napísala som Johnovi a pozvala ho do múzea Írskych spisovateľov. Sú len dve možnsti: pridá sa alebo sa ku mne nepridá. Ak sa pridá, uf.. budem si musieť usporiadať veľa pocitov.

Kráčala som v parku a cítila som prítomnosť. Prítomné bytie, kráčanie, padanie, rozprávanie, smiatie sa, kričanie. Videla som deti a matky. Kŕdeľ detí na bicykloch. Malý chlapec mraštil obočie lebo nechápal čo od neho staršie dievča chcelo. We got only one minute, povedala. Zastala a on do nej narazil predným kolesom, naklonil sa na bok a zamračil sa. Cítila som prítomnosť tak silnú, že som si musela sadnúť na lavičku a zhlboka dýchať. Nemyslela som na smrť, po dlhom čase. Myslela som na život a na deti.

Pravda neprichádza usporiadaná ako balíček kariet. Prichádza vo forme šialene zostrihaného filmu a jednotlivé obrázky z nedávnej minulosti sa v hlave premietajú náhodne.. až je tu zrazu veľa miest a tvárí, vecí videných a slov počutých, dokonca aj ten ryšavý Čech, s ktorým som včera pila kolu.. a pravda je niekde tam, nedá sa vidieť, iba cítiť.

V ďalšej minúte som prechádzala cez cestu v cudzom meste a možno som sa vnútri pýtala: "Prečo?" Nie vždy vieme čo treba urobiť. Niekedy stačí, že sme nažive.

A tak som sa rozhodla: nezapierať svoje túžby.

John sa neozval. Viem prečo. Boh si dáva na čas. Dal mi predsa prácu a bývanie v zahraničí. Rozhodla som sa veriť, že všetko prichádza v pravý čas a že sny sa plnia.

Nemôžem predsa celý život putovať sama

                                                               úsmev

predstavujem Vám Leopolda Blooma, aj on kedysi putoval v tomto meste