Máya a Ja

Čakala som v Brne na začiatok cesty. V myšlienkach som sa stále vracala k tomu tragickému dňu. Všetko mi prišlo ako náhoda, to že tu sme, to kadiaľ kráčame a kde sa nachádzame. Trauma je to správne slovo, tak to bolo.

V jednej sekunde sa narodíte a v druhej akoby ste umierali. A potom jedno a druhé naraz, no nič príjemné.

Niekedy ani nevieme čomu veriť a čoho sa chytiť. Ako mravce, živočíchy, ktoré prichádzajú naplniť nejaké poslanie. Podkýnajúc sa, nasledujeme svoje túžby, riadime sa inštinktami. Matky majú srdce rozdelené na toľko častí, koľko majú detí. Dievčatá túžia byť ženami a ženy matkami. A to je kolobeh, do ktorého zapadáme, či sa nám to páči alebo nie. A to, kedy to skončí pravdepodobne ovplyvniť nedokážeme.

Toľko prvá úbohá kapitolka k mojej ceste na sever. Cesta však dopadla nad moje očakávania, priniesla to čo priniesť mala, i troška viac a tak. A tak s väčšími časovými medzerami a veľmi nepravidelne sa budete môcť na mojom blogu stretnúť s fotom a slovom o krajinách Severu: Poľsku, Litve, Lotyšsku a Estónsku. A áno, bude aj lyrika...