Máya a Ja

Nabúral nám do brány. Päť minút nato ako povedal: Mám vás všetkých rád. Otec vybehol, jeho nervy sú ako neutrónom oslabený nukleus. My sme alfa častice, nikdy nevieme kedy vybuchne. Pokojná podvečerná ulica sa zmenila na peklo. Otec hromžil, a Juro mal hlavu opretú na volante, slzy mu stekali po rukách a na nohavice.

- - -

"Si pekná," hovorím jej.

"Ja viem, aj ty si bola." povedala mi.

"Ja viem, ale nechcela som byť..."

"A ja viem, že mi krása dlho nevydrží." Ona mne. Pohodí hustou hrivou, aplikuje sprej, vôňu. Ľadový pohľad nedbalo hodí do zrkadla. Pohľad človeka, ktorému na ničom nezáleží.

Krása?

- - -

Dávaj si pozor. To isté som povedala aj jemu. Oslabená, ustráchaná, ako som tam v mraze stála. Má dlhé čierne vlasy, veľké hnedo-zelené oči a hlavu plnú tajomstiev. Banality, ktoré naháňajú strach. Matka to vidí po svojom, ja po svojom, obe však v noci nespíme.

- - -

Hádali sa. Napľula na neho. Nebolo to prvýkrát. Vtrhla som im do izby, nedokázala som to už počúvať. Ich tváre boli ako obliate vriacou vodou, skrivené nepochopením, krivdou. Mala som obrovskú chuť buď lietať alebo sa aspoň obesiť, zastreliť, utiecť. Tak som povedala: "Viete aké úžasné veci sú na svete? Vedeli ste, že keby nebolo slnka, nebol by ani svet? Vlastne to, že všetko existuje, je to len vďaka vode, slnku, vzduchu a zemi?"

Myslím, že som ich rozosmiala.

- - -

A motýle budú mávať krídlami, deti sa budú voziť na kolotoči... dokola dokola dokola

Smiech. Smiech. Smiech s prestávkami, smiech extatický, smiech ktorý sa mení do kvílenia..

Nie.

Veľké dievčatá neplačú

                                                neplačú

        NEpLAčú