Máya a Ja

Kráčala som po Westmorland Street, keď mi vtom napadlo: Oscar Wilde.

Celý čas som nevedela prísť na to koho mi Derek pripomína. Postoj dandyho, intelektuálne pohyby pravej ruky vo forme vejára. Oscar Wilde. Postavou možno skôr Joyce. Vysoký, chudý Ír, kučervavé, dlhšie neprestrihané vlasy, bodkovaná kravata, modrý námornícky kabát. Bohém, ktorému tiahne na štyridsať.

Derek je kostolníkom v kostole Svätej Anny. Vegetariánsky obed, vegetariánsky dezert, tri kávy, dva čaje a styri hodiny v internet café trvalo, kým mi kompletne prerobil cévéčko. Potom hrdo vstal od počítača a prehlásil, že teraz dostanem akú prácu si len želám, a možno aj takú po akej sa mi ani nesnívalo.

Derek sa pokúsil párkrát emigrovať: Karibik, Španielsko, Nórsko, zakaždým neúspešne ako vraví. Práve doma a  ubytoval Francúza Bruna, ktorý má za úlohu upratať jeho dom a dať do poriadku i záhradu.

Derek vraví presne ako ja: Ľuďom treba dôverovať.

Už dávno som sa naučila dôverovať ľuďom. Odvtedy som nič nestratila. Dôveru preukazujem hlavne cudzím ľuďom. Neskutočne to oslobodzuje a otvára oči. Človek tak má možnosť spoznať samého seba, nemusí sa pred nikým zamykať a nútiť do póz, čo ho odtrháva od jeho prirodzenosti.

Roberto mi povedal: "U nás v Taliansku sa vraví: Learn a skill and then put it away." Kúpil si pozemok v Maďarsku. Bude sa učiť stavať dom. Táto myšlienka mi stále rezonuje v hlave. Človek ktorý ubytuje cudzinca, aby mu obriadil záhradu, a potom človek, ktorý zabudne na modernú dobu a postaví dom tak ako naši dedovia.

Mám rada mužov so zmyslom pre klasiku. Pôjdem k  moru, potom sa usmejem na mesto a niekde zanesiem svoje cévéčka. A nájdem si kurz varenia vegetariánskej stravy. Learn a skill and put it away.