Máya a Ja

Some people wait all their lives for a person, an object, a thing. They think it will fulfill the emptiness inside of them. But it will never come. Godot nepríde ani dnes ani zajtra. Pohľad mi padol na chodík. Kráčali po ňom bussinesman, žobrák, mladá právnička, študent, matka... Napadlo mi, rozmýšľať, kto z nich ešte stále čaká na Godota, a kto už nie. Napadlo mi, že možno postoj alebo spôsob chôdze prezrádza čakanie. Ten kto ide pomalšie, alebo ten kto kríva, kráča neisto, ten robí dojem, že na Godota nečaká. Aj ja krívam, kráčam neisto a pomaly. Aj starší pán s bielou bradou, ktorý sa stratil v dave. Niekedy však bežím, a potom si unavená sadnem na kraj cesty. Mám pocit, že nebežím dostatočne rýchlo. V parku som si všimla akési žlté kvety. Myslím že to budú prvé kvety, ktoré sa v Dubline po zime začínajú objavovať. Koľkí okolo parku prejdú bez toho, že by sa zastavili a pocítili krehkú krásu prítomnosti? Godot sa zjavuje. Svoju tvár odtláča do prítomných vecí, zlatom opradieva sivé múry nášho vedomia. Aj vtedy, keď sa proti svojej vôli topím v cudzincových očiach. Pripomínajú mi more z nezábudiek. Akoby som ho poznala z dávneho príbehu. Ako ulicu, ktorou kráčam a som si istá, že nejde o deja vu. Ako Ormond Quay v pivnom opare. A nerozumiem keď sa ma spýta koľko je hodín. Aj vtedy, keď sa mi chce zakričať na moste. A nik pri mne nie je. Zem je zrazu pohyblivá ako Magdine pocity pred odchodom. A nikde niet pevného objatia. Aj vtedy je tam. Godot. Svoju tvár odtláča do všetkého okolo. A pritom akoby neprišiel ani dnes ani zajtra.

 Aj toho jeleňa vo Phoenix parku, ktorý prišiel o jeden roh a vyzerá smutne zavretý na kúsku pôdy, zbadáte, len ak sa budete pozerať z autobusu zhora. A naozaj pozerať. Jelene a srnky totiž výborne splývajú s prostredím.