Máya a Ja

budeme mať raz čas zhrnúť všetko krásne do šepotu noci?

keď už nebudem vidieť a počuť, a keď mi v hrudi zastonajú roky?

bude ticho? bude tma a hlasy, ktoré sa mi tak páčia. vždy keď ich začujem keď sa večer vraciam z mesta, keď zaspávame v lete pri otvorenom okne

a smiechom hráme svrčkom do taktu

Bude čas na to, čo dnes ani len netušíme?

natlačení v rifliach, logajúc pivo a nadávajúc na politiku. tak prakticky a samozjeme bez zastaralých otázok

a mňa trápia hlavne tie.

Zviera v rukách modlitebnú knižku, chcela by ísť do záhrady, sadiť, starať sa o svoju pôdu. Nemôže. Nemôžem ísť ďalej, keď ju takto vidím. Mám rada, keď všetko klape, hýbe sa, tiká, smeje. Hodiny zmyslu.

Bude čas prerátať ich a bez tiku vzdychúť naplnení spokojnosťou?

 budeme chcieť?

PS: Dnes ďakujem všetkým a ľúbim všetkých aj keď to neviem ukázať a mrzí ma všetko a chcem byť už normálna :D A ďakujem všetkým za všetko, aj tomu ujovi, čo mi dnes pomohol vycúvať a povedal, že sa NEMÁM BÁŤ. Ďakujem všetkým, čo mi hovoria, že sa nemám báť.