Máya a Ja

Ako dieťa som si myslela, že najdôležitejšie v živote je byť niekým veľkým. Nevedela som presne ako si tú veľkosť predstavujem ale túžba po nej bola taká obrovská, že som v tejto myšlienke zotrvávala ešte donedávna.

Pred rokom som sa vrátila do Írska s tým, že som ešte stále nevedela prečo a čo od svojho života chcem. Narodeniny som oslávila s dvoma najlepšími kamarátmi, ktorých som vlastne zoznámila a oni sa dali dokopy. Bola z toho láska a ešte stále je. Povedala som si, že využijem potenciál zahraničia naplno. S pokojom budhistu som si povedala, že môžem dosiahnuť čo len chcem. Chce to len troška tvorivosti so životom. A tak som prinútila vedenie v práci aby ma preložili do kaviarne. Prihlásila som sa na kurz trvalo udržateľného rozvoja. Druhého asistenta prevádzky som si stále pýtala materiál o tom ako sa naša firma prezentuje v očiach ekológie. Povedal, že vedúci sa o takúto publicitu nezaujímajú. A tak som napísala prácu o  dopade kávových zŕn na životné prostredie. Kávu v MC Café o niekoľko týždňov vymenili z ekologicky priateľského Kenca na kávu značky MC DONALDS. Druhú prácu som písala o tom ako takú trvalo neudržateľnú obec ako Trnava premeniť na trvalo udržateľnú. Inšpirovala som sa Strasbourgom a snívala som o existencii v takom meste.

Bola som šialená. Bavila ma existencia. Mala som vášeň. A vtedy som stretla niekoho, kto úplne nepozvaný, bez varovania miloval moje šialenstvo. Lenže ja som to neuniesla a tak odišiel. A zanechal dieru v hrudi. Možno preto lebo ma prinútil meditovať a čítať knihy o budhizme. Jeho fantasy a technika a moje filozofické ja sa mentálne ani trocha neprelínalo. A ja som to chcela tak veľmi udržať. Ale odišiel a ja som sa donekonečna pýtala čo som urobila zle. A ešte sa pýtam. Ale ja na to prídem, hoci jeho mi to už nevráti. Spolu s guru som recitovala: Nechaj plynúť. Sme tu len na ceste. Nič sa nás nemusí dotýkať tak osobne a hlboko. Všetkým len preplávame. A je na nás ako si to dokážeme vychutnať. To že život dáva a berie som sa naučila už dávno. Chcela som niečo trvalé, ale to bolo len v meditácii a nachádzaní duševnej rovnováhy, ale ja som o to nemala záujem.

Dala som výpoveď. Rok a štyri mesiace práce pre krvilačnú beštiu. Myslela som, že to nikdy neskončí. Keby som čakala, kým si nájdem novú prácu... A tak som len odišla. A upiekla jablkový koláč. A pýtali sa ma čo potom. Ja som nevedela, netušila. Chcela som byť niekým veľkým, ale vedela som že k tomu nemám návod a na správnej ceste nie som ani zďaleka.

Po tom však všetko nové malo príchuť sivoty a prázdnoty. Zabudla som meditovať. Bola som plná túžob a potrieb.
Odišla som do Connemary. Mystickej krajiny. Cestovala som so starým hipisákom Simonom. Na konci výletu nás ale zastavila severoírska polícia. Čo čakáte keď jazdíte s anglickým autom bez poistky na území UK? Simona zatkli. Zobrali nám auto. Po dvojhodinovom výsluchu som za Simona zaplatila kauciu 300 eur a policajt nás odviezol na autobusovú stanicu. Trepali sme sa do Dublinu a rozmýšľali čo s ďalšou existenciou. Simon mi ponúkol ubytovanie, keďže mi kauciu nemal ako splatiť. Odsťahovala som sa. A odvtedy neplatím účty. U Simona som vydržala 5 dní. Dublin bol prázdny. Nemal už pre mňa nič. Iba spomienky a ja som sa nejako nevedela rozpamätať na tie pozitívne. Prenasledovala ma prázdnota. Stále som chcela....

Navrhla som Simonovi: Poďme do Rossportu. Týždeň v gumákoch a v bažine, bojovali sme proti systému s ďalšími zasnenými aktivistami. Ale bolo mi tam dobre. Nechcelo sa mi odísť. Iba som vedela, že nemôžem ostať. Moja existencia by bola vyriešená a spokojne by som prežila až kým by sa kampaň o pár rokov neskončila. Len za 25 eur na mesiac.

Sinead, ktorá sa starala o komunitnú záhradku a šoférovala dodávku ma vysadila na rázcestí v Mayo. Prvýkrát som stopovala sama. A mala som obrovské šťastie. Zastavil mi pár v stredných rokoch z ostrova Achill. Mysleli si, že som Angličanka. Odviezli ma až do hostela Valley House. Premočenému tulákovi prišlo najvhodnejšie byť v suchu a teple uprostred čarovného ostrova, kde sú len kopce, more a ovce. Tam som pracovala mesiac a stretla som Noeliu. Bola som rada na vidieku. Napísala som článok o Aktivistickom tábore v Rossport a tí anarchisti mi ho uverejnili, hoci im to bolo asi jedno.

 Ale Noelia sa nudila. Vtedy som si myslela že vidiek je riešenie, no po pár týždňoch som sa začala cítiť ako Noelia. Bola som očistená potrebovala som civilizáciu. A tak som si začala hľadať prácu v najbližšom meste. Nemala som plán, iba som vedela že potrebujem peniaze. Bez peňazí sa domov nevrátim.

Sinead, miestna majiteľka reštaurácie, mi zavolala do pätnásť minút po tom ako som začala roznášať životopisy. Dostala som dlho vysnenú prácu v kaviarni. Začala som na ďalší týždeň. Bez zmluvy, 45 hodín týždenne za 300 eur. Ubytovanie som si vybavila zadarmo. Nekonečným dobiedzaním v hosteli Starý mlyn. Nakoniec ma zobrali na pozíciu domovníčky. Žila som z tringeltov a mzdu som si odkladala na Indiu.

Stretla som Kylea. Prvý sympatický Američan. Stretla som Kristin, osobu s úžasnou hĺbkou. Otec si tiež o nej myslel, že bude raz veľkým človekom. Ale jej pochopenie veľkosti z nej už veľkého človeka robilo. Ale ja som pracovala deň aj noc, týždeň aj víkend. Nevedela som že "homesickness" sa môže prejaviť aj na fyzickom zdraví. Ľudia ma prestali zaujímať, odriekla som si zábavu, začala som upadať.

Prestavujem si ako Kyle, s ktorým som ešte v sobotu pila čaj, ma prišiel v nedeľu pozrieť a oni mu povedali že som odišla. Utiekla som domov. Z minúty na minútu. Ako vraví Bohuslav Šnajder. Niekedy sa aj ten najväčší cestovateľ zastaví a túžba po domove prevýši všetky lákadlá sveta. Vráti sa domov.

Som doma a prevažne mám pocit, že kým som bola preč, nič som nedokázala. Ako vraví môj namyslený kamarát, ktorého zaujímajú iba peniaze a materiálne zabezpečenie: Nič si v živote nedokázala. Iba si cestovala. A tá skúsenosť ti nebude na nič.

Aj Sara povedala, že v jednej knihe, ktorej spisovateľ z pohľadu psychológie rozoberá život ľudí po návrate z cudziny, sa píše, že človek o svojich dobrodružstvách nemá nikomu hovoriť. Nikoho to totiž nebude zaujímať a pre ich životnú realitu to bude v skratke irelevantné.

A tak si píšem, aby som porozmýšľala či ďalej cestovať. Alebo si skúsiť zvyknúť na novom mieste. A rozmýšľam čo som to vlastne chcela, keď som išla domov?

Ešte som takmer nič nepovedala o drogách, o canabisbuse a Simonovi, ktorý precestoval svet no nikdy o tom nepísal, o hipisákoch s cukrovkou a alkoholikoch, tlmočení na súde v Clifdene, Portugalskom pekárovi, o večeri u vojenskej rodiny protestantov v Belfaste,  Oranžovom ráde zo Severného, o k*nde z Írskej Republiky, ktorá si celý ten čas myslela že som z Ukrajiny ... o peniazoch ktoré sa minuli a Indiu som si zadovážila iba v podobe dvoch kníh.

Viem aj to, že všetko má svoj čas a všetky veci sa dejú veľmi zmysluplne. Aj to, že svoju vášeň si zachovám