Videla som obraz dvoch. Smiali sa. Smiali sa očami. A oči boli cestou do ich duší. Park bol znehybnený v nedbalých ťahoch jesene. Ešte stále tak veľmi zelený. A oni sa smiali očami.
Bol to portrét mladých, farby zakázanej tmy, pier, krokov.
Ďaleko za nimi bola priepasť a smrť až z druhej strany, zasklená. Mali večnosť ružovým štetcom nafarbenú na lícach. Ich túžba nemala budúcnosť, bola zakaždým iba DNES ... bola večná.
Nevedeli nič o chybách, o liekoch a chorobách, o umieraní a slabosti. Boli silnejší ako my.
Niektorí, čo išli okolo, mali chuť niečo do toho obrazu hodiť, priznám sa, že aj mne to sprvu napadlo. Ale portrét tých dvoch bol silnejší ako ja. Smiali sa. Smiali sa očami. A oči boli cestou do ich duší.
Komentáre
jaaaaaaaaaaaaaaaaaaj
vdaka:)