Toto bude príbeh o ceste. Možno Vás motivuje, možno Vás nezaujme, možno vo Vás prebudí tuláka. Bude to príbeh plný subjektívnych chvíľ jednej tuláčky. Toto je kapitola prvá. Nabudúce čítať nemusíte. A ani veriť mi nemusíte.
Časť Prvá:
Čo cítiš pred cestou? Šialenstvo, ktoré potrebuje byť vyliečené. Tak ideš sám. To najzaujímavejšie a najvzrušujúcejšie je, že nevieš, čo ťa čaká. Cesta. Nejasná, neistá. Budeš sa biť. Ale stačilo. Treba pokoriť realitu, popasovať sa so zimou. Nebojím sa.
Cieľ je daný: objavy.
Smer: Východ.
Časť druhá:
Začínam si spomínať na motiváciu, ktorá sa mi na stanici vytratila. Hneď ako sa pohli kolesá a ja som osirela v natlačenom vlaku...
Zmena. Zavreté knihy a otvorené srdce. Kolesá sa krútia a namotávajú nový príbeh, nový dych.Vlak sa ženie okolo jazera, biele kopce sa topia v ružovom svetle prichádzajúceho večera a na druhej strane sa na oranžovej púti s dňom lúčia domodra zatienené vrchy.
Šťastnú cestu.
Zatváram oči.
Dúfam, že na konci cesty budem môcť potvrdiť to čo zatiaľ iba tuším: Moja Zem je krásna.
Komentáre
dufam ze to potvrdis
cav non,
áno,je to tak ;)
Ahoj tuláčka...
Ahoooooj Majkaaaa!
vystihla si presne