Máya a Ja

Quand c´est fini, c´est fini. Dnes mám po poslednej skúške, boli skúšky, pri ktorých som sa riadila heslom: "Nie je dôležité uspieť ale zúčasniť sa." To viete, keď ste Erazmus, už to že sa na tú skúsku dostavíte je niečo. No a pomali sa všetko chýli ku koncu, ľudia poodchádzali, Strasbourg, raj na zemi nám otvára letnú náruč, no niet už ľudí, čo by sa do nej vrhali. Akosi tu začína byť pusto.

Zvláštne, Erazmus, to je niečo čo treba zažiť. Raz ste hore, raz ste dole, ale tak je to so všetkým, a stále sa učíte. Stretnete toľko ľudí, úžasných i menej úžasných a to je na tom to najreálnejšie. A v tom dave či mimo neho stretnete seba. Ale to sú už veci, ktoré naozaj treba zažiť.

Asi mi začína byť smutno, toto nebol svet, z ktorého by som chcela utekať, nohy na plecia a bežať domov. Bez ohľadu na financie, školu, a ostatné povrchové záležitosti, riešila som pol roka len svoju existenciu. A veľa veľa som sa naučila. Už viem, že odtiaľto budem odchádzať asi tak ako zo Slovenska pred presne piatimi mesiacmi. Opúšťate stabilné miesto, nabalíte kufre a kompletne meníte svoj život, svoj svet. Ale vždy o niečo straší, chorejší, tlstejší, no hlavne MÚDREJŠÍ.

Ale nechem byť iba nostalgická. Dnes sa mi s Barou podarili halušky, juchúúú. Navarila som halušky vo svoje izbe 3krat3 metre, na jednom variči o priemere dvadsať centimetrov. No čo vám budem rozprávať, halušky ako zo salaša.

Pozvané boli slečny Lituančanky, ktoré mi pred pár týždňami navarili "Cepelini" z tradičnej Litovskej kuchyne:

a "boršč", čosi čo im ostalo po ZSSR:

Asi budem plakať. A prečo? Lebo sa mi neche odísť. Ale viem, že keby nebolo koncov, nikdy by sme si hodnotu uplynulých momentov neuvedomili. A tak opakujem: Quand c´est fini, c´est fini!

Erazmus je o tom, a ak neviete o stále o čom, dajte si prihlášku alebo si pozrite Klapischov Auberge Espagnol.

Dovidenia v Paríži!