Máya a Ja

  Petra sa pozerá cez okono, na pracovnom stole stojí kopa nedotknutých faktúr... Dnes to musí dokončiť. O tejto práci predsa snívala. Na ulici len stereotypné opakovanie sa rýchlych farebných škvŕn. Nepokoj. Chlad, tma obklopuje jej myseľ. "Samota" .... ozýva sa jej v hlave. Dnes.. alebo pozajtra....

Hladným pohľadom prechádza okolo mužov. Veľkí, malí, chudí, vyšportovaní, pristarí, primladí. Toho pozná, s tamtým sa už raz zaplietla.. Jej pravá ruka ju ľahostajne a predsa citlivo nasleduje v tenkých upotených uličkách. Zastaví sa. Pohľad priamo do očí. Usmieva sa, len veľmi jemne a ticho. Nik nepočuje ako jej narieka celé vnútro. Slzy, slzy, samota. Jej ruka lemuje kontúry jeho chrbta... Neviem čo má  hlave, Petre je to jedno. Zajtra bude mať opäť chvýľu pocit, že nie je sama.

 - - -

Jana kričí na sestru... ešte rukavice a fľašu. Dík. Už jej niet. Stromy, les, príroda. Je sama. Ticho a energia, pohyb a pokoj. Cesta. Oheň a voda. Priestor bez ľudí. Cesta. Zriadenie, zákony, poriadok, procesy, socializmus historický a socializmus psychiky v tom momente neexistuje.

 - - -

Lucia spí. V jej izbe je tma a chlad. Zvoní telefón. Lucia spí. Podlaha je prázdna, bez koberca, police sú tiež prázdne. V jednom kúte je kopa vecí. Telefón zvoní druhýkrát. Zvoní.

Podvečer, veľké pivo, smiech, pohoda.

Zvoní telefón. Lucia nevie, prečo nechce zdvihnúť.