Máya a Ja

Už asi týždeň mi kuká pod oknom. Vyvoláva vo mne zvláštne pocity. Najskôr hnev, akúsi roztržitosť, potom spomienky.

A tak mi to už dnes nedalo, a vygooglila som si ju.

A je to tak. Kukučka je symbol domova, má pripomínať teplé pokojné dni na vidieku. Neviem, či to mestským ľuďom niečo povie, ale nám tu na dzedzine veľa. Napríklad, vždy keď zakuká, priam bytostne ma to prenesie do Veľkej Noci, keď som mala dvanásť. Som mokrá od vody a a krstnými sa napchávame čokoládovými vajíčkami. Začujem krik detí z ulice, vidím ich tam všetkých, aj Lulu čo teraz robí v Peugeote, aj Julu čo je v Dubline, aj segry.. aj všetkých, čo už iba tuším kde asi dnes sú. A potom to slnko, pot na čele, sukňa od prachu... lebo tak sa hrá schovka.

Všetko to vzlietne a kmitaním sa drží v priestore okolo mňa, keď zakuká kukučka. Na dve sekundy tu nie som.

Paralelne ma však jej kukanie aj znepokojuje. Sedím nad knihami, štátnice sa blížia, slnko nevychádza, hlava bolí, a ona si len tak kuká, akoby tá jar tu mala byť čo nevidieť. A život, aj ten..