Keď som ráno otvorila oči, najskôr som nechápala. Potom mi napadlo, že to bude asi iba sen. Klišé. Stáva sa to, nie vždy rozlišujem realitu a sen, niekedy šaliem. Myslela som si, že dnes je to jedno z tých rán..
Vstala som a namierila do kúpeľne. Ten sen trvá nejak dlho, napadlo mi. ...Keď v tom.. nie, nebol to sen.
Steny môjho domu boli zo skla. Najskôr som sa plná strachu k jednej priblížila a natihla ukazovák, že si to overím. Bolo to sklo. Pevné, číre. Dobre som sa rozhliadla. Vonku za sklom nebolo nič iba ružová ružová smiešna ružová farba ako cukrová vata. Nikdy som nesnívala o ponorení hlavy do cukrovej vaty, a teraz som sa tak cítila. Pozrela som sa hore. Modrá. Asi obloha. Našla som východ a vybehla po sklených schodoch von. Široko ďaleko nebolo ničoho, len tá ružová a modrá spájajúca sa ďaleko ďaleko na horizonte.
Prvé čo sa ma zmocnilo, bol strach. Zalomcovala mnou hrôza. V dome nebolo nikoho, okolo domu nikoho, široko ďaleko som bola sama.
No, chcela som napísať niečo pozitívne, ale nakoniec to došlo až sem. Chcela som napísať niečo na spôsob rozprávky, upokojiť sa v rozhovore s lyrickou postavou, ktorá mi prinesie osvietenie, a dopadlo to takto. Som nespokojná. Stojím tu medzi modrou a ružovou a rozmýšľam čo ďalej. Skúsim ešte takto:
Čo sa to deje opakovala som si vo vnútri. Kde som? Prečo? Hlúpy vtip. Čakajú ma povinnosti, práca, škola, ... už stačí, budíček. Nič sa nedialo. Sadla som si na schody a sledovala tú ružovú hmlu nad zemou. Jediné čo som vedela tipnúť bolo, že toto nie je Zem, toto je Iná planéta. Ako som sa tam len mohla dostať?
Jednoducho. Prezradím Vám. Vaša hlava, ak je trošku posunutá mimo, tá sa dostane aj na miesta, kam fyzicky nemôžete. Na inú planétu sa dostanete len a len vo vašej hlave. Tak som sa dostala aj na túto ružovo-modrú Inú planétu. Neviem aký je dôvod, neviem, prečo som mala v hlave obraz tejto planéty. Príbehu ešte preto nie je koniec. Treba sa dopátrať ďalej.
Sedím na tých schodoch a začujem výkriky. Krik matky, vedúcej, detí, Anny, Joža, Niny.. Neviem presne určiť odkiaľ sa ku mne nesú tieto zvuky, lebo ich počujem celkom nefyzicky, akoby som bola v nejakom vákuu, akoby som bola zatvorená v nejakom mikrosvete, doliehajú ku mne z diaľky, výšky, hĺbky... Miestami mám znovu ten pocit, že snívam, že nejde o realitu. Ale čosi mi napovedá, že už dávno nespím. Sedím na schodoch skleného domu a ponáram zrak do ružovej vaty.
Začula som klavír a ako niekto vyberá tie najsmutnejsie tóny. Tóny dažďa na sklené kocky. Už mi chýba iba obraz. Zvukov už bolo dosť, hovorím si. Ako film, keď stvárňujú spomienky. Bez obrazu, len zvuk a prítomnosť.
Som mŕtva? Ak nie som mŕtva, tak sa niečo muselo stať. Čo sa mi stalo? Človek vidí najviac, ak sa nepozerá. Tento bezobrazný deň musí mať nejakú logiku.. musí mať význam.
V hlave sú odpovede, len treba otvoriť ten správny šuflík.
Komentáre
Maja...
lasky