Toto sú záhrady na hranici. Včera som sa smiala na jednom pánkovi, ktorý vtipkoval, že má dôležitú cestu do zahraničia... Áno, desať minút do Nemecka. Ja som v zahraničí každý týždeň. A tieto záhrady sú naozaj akýmsi rajom. V slnečnú nedeľu most prechádzajú Nemci, Francúzi a my. Máme pocit, že tu vládne mier, dva národy, život bez predsudkov. A my si doma lámeme hlavy nad malými odlišnosťami. Hanbím sa za to, že som niekedy bola protinemecky zameraná. Nechápem, kto mi na to dal právo. Ako môže človek človeku urobiť niečo také, že bude nenávidieť jeho kraj? To je strašná hlúposť. Opakom je túžba vidieť, spoznať a oceniť všetko, čo nám príde do cesty.
Tento týždeň som spoznala Strasbourgský jazz, Číňanov, ktorým som odporučila Turancar Bratislava-Praha (nestihla som ich upozorniť, že halušky môžu byť pre nich veľmi exotické..Radke sa z nich jedna Číňanka vraj v Amerike dovracala..., a nestihla som s nimi prebrať Budhizmus...), a dnes ma čaká Plešatá speváčka a v utorok Mackbeth. Takže vidíte, nebránim sa poznaniu. Už mi v hlave prebehli myšlienky, že kedy sa začnem učiť Nemecky.. haha, alebo Čínsky. Toto je presne to, čo volám Anti-klišé zážitkom. Niečo úplne nečakané, opačné, nestereotypné.
Napriek tomu mi hlavou denne preletí veľa klišeovitých fráz. Asi mám veľa času na rozmýšľanie. Napríklad, minule som sa zamyslela nad úsmevom. To ako keď niekto v telke zomiera, a ukážu vám flashbacky zo života, také obyčajné, a pritom asi najsilnejšie. Zamysleli ste sa niekedy nad nenúteným úsmevom? Aký je vzácny, bytostne dôležitý, esenciálne existenciálny??? Mne toto klišé prebleslo hlavou, keď som si všimla scénu z každodenného života, a práve zdravenie sa dvoch vodičov autobusu.
Ďalšie klišé, ktoré mi hlavou letelo dnes na zastávke bolo niečo čo sa mi stáva dosť často. Čakáte, a sledujete ľudí, ktorí kráčajú okolo vás. A teraz tá doterná otázka: "Kam idú? Kam... Kam... Kam...?" A potom: "Prečo idú...?" Polovica z vás si povie, že som psycho, ale kto nie je. Dnes bola tá otázka až taká doterná, že som sa musela obrátiť tvárou k parku a sledovať stromy, oni iba stoja a ja mám niekedy pocit, že robia viac ako celý svet čo beží. Preto mám stromy tak rada.
Komentáre
ahoj
hm
ionesco v strsb..?
uz sa hra aspon 2roky a ja ju nestiham.. najnovsie bude ked pojdem za Tebou : )
ironia
skuska
Jupiii