Máya a Ja

Pomaly, pomaly mi Dublin vchádza pod kožu. Za našou štvrťou sa črtajú sýtozelené kopce, ktoré si pýtajú bicykel a foťák. Ešte odolávam.  Centrum je možno menej symetrické ako centrá metropol na aké som zvyknutá, na prvý pohľad je staršie ako všetky, na ktoré som zvyknutá. A práve tá jednoduchosť, ktorá na mňa dýcha z kachličkových domčekov sa mi páči. Páči sa mi útulnosť kachličkovaných budov, a čierne tiene ktoré vrhajú do ulíc. Zdá sa že naozaj je Írsko krajina s najviac duchmi. Bola by škoda neprecestovať to tu od juhu, cez Sever až po sám drahý anglický Londýn. Preto mám v prvom rade misiu: nájsť si prácu a stretnutia s Wildom, Beckettom, či fotenie Phoenix parku alebo ochutnávka Guinessu musí počkať.

 Zatiaľ mi chutí cheddar cheese, neviem si zvyknúť, že autá cez prechod letia z prava... brrr... nebezpečné ... a asi nechcem ísť pracovať k tým Rusom. Celkom boli milí, len ja som vedela, že toto nebude dobré. Prvý pracovný pohovor jednoducho musel prebehnúť s príchuťou trapasov. Keď prídete o hodinu skôr, tak vraj môžete vstúpiť, a nečakať na vetre vonku na lavičke. Myslela som si.. a predsa... A potom, keď vám dajú čaj, dajte si do neho mlieko, dobre nemusíte, tak aspoň jedzte marlenku lyžičkou a nie prstami.. Nevadí.. aspoň že moja najväčšia obava sa stala bezpredmetnou hneď po podaní rúk.. moje porozumenie angličtiny bolo perfektné. A možno aj preto, lebo majitelia sú Rusi. Na Írov si musím ešte počkať. Ale to sa poddá, to sa poddá. A nechcem tam asi robiť len part time. Nestačí. Hľadáme ďalej. Aj sťahovať sa budeme. Tak hľadáme usilovne podmienky pre better life.