Máya a Ja

Prečo to ľudia robia? Rozmýšľam, že to dnes už naozaj urobím tiež. Zoberiem prvý vlak. Kam pôjdem? Načo vedieť.

Všetko je v najlepšom poriadku a predsa nie je. Trošku ma sere, že ľudia zabúdajú na sľuby. Ja to nerobím, ja som férová, dodržujem dedlajny, ospravedlním sa ak niečo nevychádza a vediem si diár, aby som vedela, kde v čase a priestore sa nachádzam, lebo už nejaký ten rok sa cítim byť v akomsi fluidu. Som zodpovedná voči mojim priateľom.

A tak som včera čisto solipsisticky preriekla, na svete nie je nik, len JA.

Máya nie je JA.

Aj keď som sa s kvetom rozprávala o jeho božskosti, sama sa snažím nájsť tú svoju. Nie je mi smutno, len som vyhodená s akéhokoľvek rytmu.

Od štátnic som prešla možno aj 200 km. Viem, že to nie je veľa...

Rozmýšľam, prečo to ľudia robia. Prečo sa túlajú.

Budem nad tým rozmýšľať aj cestou na úrad práce. 

Vždy, keď ma opúšťa akákoľvek chuť ísť dalej, vravím si všímaj si znamenia.

Dnes sa zasa nechám prekvapiť