Máya a Ja

... Ja, čo by som chcel ku šťastiu... hovoril Juraj, kým si k sebe potiahol pohár whiskey, ktorý mu Andrea práve naliala. ... auto, dom, ženu, a deti. Oči sa mu zaleskli. Hovoril akoby tomu ani sám neveril. S chuťou si potiahol z cigarety, pod privretými očami kolísal eufóriu.

Páči sa mi tento výraz v tvárach mladých ľudí okolo mňa. Drásajúca nesmelá túžba po šťastí. Lebo nám namerali čas, a my hoci nevieme koľko ho je, chceme tu niečo nechať. No sami tomu neveríme.

Andrea utierala poháre a kládla ich na bar. Zdalo sa, že Juraja ani nepočúva, zasnený pohľad sa strácal v skle. Ako som dnes pripravovala pozvánky na stretávku, spomenula som si na Jana. Začala. Na jednej fotke z vianočnej párty.. mali sme asi desať. Možno si to pamätáš. Taká hra, všetkých nás popárikovali. Ja som mu mala nalievať vodu do pohárika od jogurtu. Veľmi som sa ho hanbila. Vyhľadala som si tú fotku v albume. Sme tam takí krásni. Prečo keď dostaneme rozum, sme už škaredí? Srdečne sa smiala. Svojim smiechom stiahla aj tých dvoch za barom.

Naliala im ešte jeden pohár. A pokračovala:

Viezla som sa v aute s Majom. A zrazu, tú jednu hodinu čo sme tam tak sedeli a spievali si české pesničky.. cítila som taký zvláštny mikrosvet. Mladosť a sloboda mi tancovali v hlave. Milujem náš spoločný smiech. Nikdy som nemala takú potrebu objímať. Máme ten výraz v tvári, ktorý veci nerobí hlúpo jednoduchými. Ten výraz, že tomu ani sami neveríme.

Sledujem obraz dvoch ľudí. Sú spolu už dvadsať päť rokov. Spája ich iba jedna vec - ako im v očiach bliká večerná reality show. Myslím, že sami tomu veriť nechcú.

Ešte teraz cítim ako za oknami voňala zima. Vianoce 1996.

Osobne verím, že čo si želáme, to sa splní.