Máya a Ja

Cestujem do školy, sledujem čiary a zvodidlá, a krajnice ... zavrem oči a podvedome sa mi vynorí zaprášená spomienka.

Louvre. Len prejdeš cez cestu a si v metre. Päťkrát som tadiaľ počas toho týždňa prešla a metro som nenašla. Vlak mi odchádzal o pol hodinu z Gare du Nord. Pátajte sa v Paríži na cestu. V centre Parížana nestretnete... Metro som našla. Docestovala som na Gare du Nord, dokonca aj východ z metra som intuične našla, opýtala som sa len raz, či je toto ten vchod lol, vyzdvihla batožinu a letela Sálou stratených krokov k vlakom. Vlak som našla, vagón tiež, sedadlo tiež. Všetky miesta na batožiny boli plné. Spýtala som sa mladého pánskeho páru či si môžem nad nich uložiť svoju batožinu. Milo sa usmiali a samozrejme súhlasili.

Boli to Nemci. Spokojní, opretí o seba, sem tam letmá pusa. Sedela som za nimi. A cítila som lásku, domov, nádej a všetko to...

Mala som pocit, že tá cesta, hoci to bolo TGV trvá celú večnosť. Tešila som sa domov. Najbiednejšie na tom je, že som cestovala do Strasbourgu, a ja som ho už milovala a považovala za svoj domov. Či som išla z Belgicka, či zo Švajčiarska, alebo som sa vracala z Paríža, vždy som sa tešila domov do Strasbourgu. Len pol rok to trvalo, a ja som si našla domov.

A potom som sa vrátila...

Ešte stále sedím v autobuse. Mám znechutený výraz tváre. Na nič sa neteším. Tento tranzit trvá už nejak dlho.

Ale viem, že raz som ju raz mala, vlastnila, držala pevne vo svojich rukách..., bola som pripravená žiť.

Autobusy, vlaky, lietadlá, téžévéčka, lode, bajky, motorky. Poznám pár ľudí, ktorých jediný domov je zatiaľ tento "transit".

Moja tulácka cesta nie je dobrovoľný výber, je to osud. Je to povinnosť nasadnúť na vlak, keď sa už niekde cítite doma. Je to povinnosť hľadať stratené.

Budem veriť, že sa mi raz vráti...