Máya a Ja

Stretla som mladého tuláka. Vlastne on sa mi prihovoril prvý. Mal pekné usmiate oči a detskú kostnatú postavu. Rodičia mu kedysi pripravili tvrdý boj so životom. Na pár minút sme mali spoločnú cestu, a tak mi rozpovedal svoj príbeh.

Že je sám a bez dna, záchranných lán a istoty, že tápa a hľadá, mi bolo jasné po pár sekundách. Niečim sa mi podobal. Že sa naučil neveriť ľuďom, povedal, a že sa učí žiť bolo jasné.

Zapôsobil na mňa svojou čistotou duše, dospelosťou, ktorá ho predbehla a vycierala sa mu do tváre. A tak.. Tak som ho pozvala na jednu z ciest, ktorú plánujem. Hodil sa mi na tú cestu, veľmi. Nereagoval, lebo asi som bola len človek na ktorom si treba vyskúšať nedôveru. Chápala som to.

Že sa naučil neveriť ľuďom. Ale ten, kto sa prihovorí človeku na ceste má vieru, ktorú vidno len tuláckym okom. Tá viera mi robí radosť.