Prídu, opijú sa a potom s úsmevom, niekedy zabudnú, rozlúčia sa. Ešte pred tým ako sa dnes Mišo opil s Jurom, mi povedal pár viet, ktoré som potrebovala počuť: Aj ja chcem cestovať. Choď, nič nestratíš. Skúsiť, a ísť ďalej. Potom tam a tam.. Hovoril o ceste, ktorú som si aj ja stvorila vo svojej hlave, no čím častejšie odchádzam, tým viac o tom pochybujem. Z intelektuálnych výšin a vyhliadok doďaleka som sa dostala niekam, kde netreba veľa rozmýšľať. Stačí sa baviť a baviť tých pri bare.
Aj Maťo sa baví, on je ozajstný barman a vždy, keď mi rozpráva o svojich zážitkoch spomeniem si na film Obsluhoval som Anglického kráľa. Aj barmanstvo je umenie a on mi to pripomína. A tak si hovorím, aj jemu to teda hovorím, nech to ide aj tak ďalej. Má v sebe totiž iskru nevyhoretých ideálov. A ja mu prajem, aby len tak ľahko nevyhorela. A potom keď mi rozpráva o zážitkoch s babami a o diskotékach a .. Vtedy ako storočná babka prerečiem: ale na svete to nie je také ružové, príde čas... Pripadám si ako Benjamin Button. Na sebe dupačky a v hube žváro. Myslím, že Andrea je vtedy veľmi otravná ženská sŕkajúca čaj. Maťo vtedy nemá nejaký pocit naplnenia, ako ju tak počúva. Je divná.
Akási som divná. Všetko sa deje na prestupných staniciach. Bývanie, štúdium, práca. Niekedy si trúfam myslieť, že sa to raz zastaví.
S vlakmi je to čím ďalej tým komplikovanejšie.
Niektoré scenáre mám rada. Niekedy sa zdá, že život nesleduje žiaden scenár. Inokedy línia niečoho už videného presvitá spoza hmlistého oparu. A vtedy život metaforou jesenného parku. Vtedy uverím básňam a vnímam umenie. A inokedy je zasa všetko ťažké a obyčajné. A tak sa rozhodnem neveriť svojim zmyslom. Všetko sa zmení, a všetko prchá. Len stále neviem ako je to s našimi rozhodnutiami
Sú zlé alebo dobré? Uspejú?
Práve som jedno učinila: je na čase začať robiť niečo poriadne.
Komentáre
ešte je dobre,
prestúpná stanica