Máya a Ja

Ži každý deň akoby to bol ten posledný. Povedal mi. Život je krátky. Sedela som vedľa neho a mala som tú chvíľku strachu. Kedy sa bojíte vykročiť. A potom sa mi pred očami premietol film obrovskej ľútosti. Teraz. Teraz. Urob niečo. Vravela som si. A tak som ho chytila za ruku. Dokázala som to. Dlho sme sa objímali.  Niekoľkokrát naznačil bozk. Ja som nereagovala. Čakala. Odhodlávala sa. Potom mi srdce zrazu začalo byť tak rýchlo, že som ho pobozkala prvá. A vtedy som konečne našla seba.

Nikdy mi nenapadlo, že keď ste zaľúbený, váš svet sa diametrálne zmení. Že prestane záležať na princípoch trvalo udržateľného rozvoja, prestane záležať na tom či si dáte na obed sendvič alebo vodu. Prestane záležať na tom, či v noci spíte alebo sa neviete dočkať dalšieho stretnutia. A že vlastne prestane záležať na tom či sa celý večer rozprávate alebo len bozkávate. Že pri tom do nitky zmoknete. Prestane záležať na očakávaniach. Nastane čas prekvapení.

Neviem ako dlho zvyčajne takéto veci trvajú. A nechcem vedieť.

A tak dnes na vegan cafe. Simon povedal: Pomaličky, relaxujeme, pohodička. Šedivé kučery mu trčali spod jamajskej čapice. A všetko to anarchistické prostredie mi bolo také blízke a domáce. Ľudia čo sa pokojne nechávajú živiť sociálkou a venujú sa protestom a sociálnej revolúcii. Zvrhnúť vládu, systém. A problémy mojho slovenského hosťa mi boli také vzdialené. Človek ktorý sem prišiel kôli peniazom. Človek ktorého máta kariéra, akademický život.

Môj frajer je elektrikár. Ja som neviem čo. Náplňou práce je mi varenie kávy a pečenie zákuskov.  Mám bicykel. Prší občas. Som šťastná.