Máya a Ja

Bolo už ráno, pol šiestej. Povedali sme si, že ideme preč, možno pôjde nejaký ranný vlak. Zo začiatku bola cesta veselá, možno aj dopad podporných látok... Skákali sme po poli, váľali tie veľké senové valce a robili fotky. Boli sme mokré od rosy a tak vedome veselé, nečakali nás žiadne problémy.

Po čase sme začali rozmýšľať, kde asi môže byť stanica. Ešte sme ani nestihli zastaviť prvé auto, a už stálo. Mladí Francúzi... ich čierne oči s kľúčom k ničomu. Vysmiate tváre prestrčené oknami. Že či ideme. Diaľnica bola hneď na ľavo. Stačilo nasadnúť a nepýtať sa. Neviem, nevedela som. Pozrela som sa na Amandu, peknú drobnú čiernovlasú Angličanku, ktorá mi chýba ako ľahký dych májových francúzskych rán. Naznačila som že nie. Chcela som byť v meste čo najskôr, ale živá... Mrzelo ma to kôli nej, že som taká opatrná. Nuž tak aj ona odmietla a vydali sme sa na cestu hľadania vlaku.

Ku stanici sme prišli asi po hodine. Brumath je dlhočízna dedina. Počas rannej nedele nám zastavilo asi päť áut s chlapom za volantom, že nás odvezú. Jedni ranní bludiči mali vyslovene nebezpečný výraz, pretože nás začali prenasledovať. Nevšímali sme si to, zašli sme do uličky. Bolo chladné letné ráno a nebo bolo tak sladké... a predsa nás prenasledovala akási nočná mora. Keď sa cesta zdala nekonečná, bolo nám už všetko jedno a tak sme sa rozhodli stopovať. Mladý típek za volantom sa nám tak schuti zasmial, že ma až zamrazilo a prešla ma všetka chuť stopovať.

Našli sme stanicu, koľaje medzi poliami. Na oboch stranách nástupišťa pospávali ranní bludiči. Našli sme si vzdialenú lavičku a zaspali sme. Vlak prišiel o dve hodiny.

Na oblohe lietali čajky a cerili zuby.