Máya a Ja

Každý sme iný a asi každý sme v niečom divný. Zastavili sme na pumpe. Anna vybehne von z auta, kupuje cigarety. Myslím, že fajčí asi deväťdesiatkrát za službu. Myslím, že fajčieva aj na záchode. Inak dokáže dať do pozoru celý staff. A pri tom nie je až taká potvora. Asi každý máme svojho obľúbeného manažéra, ktorý nám pred tými neobľúbenými kryje chrbát. Asi to je výhoda tejto spoločnosti, ktorá ma toľko manažérov koľko robotníkov. Dnes som si všimla, že Rachel rastie brucho. Také to starecké. Aj tvár sa jej nepružne predlžuje. Aj zadok kysne. Pneumatík a neforemnosti pribúda. Rachel je jedna z menej kamarátskych tvárí. Rada sa na mne smeje, keď mi prikáže vlasy, ale úplne všetky, schovať do sieťky. A ja vyzerám, vraj ako šťavnatá jahôdka. A tak len preglgnem slinu. A beriem sa akože s chuťou do práce. Nenávidím tú uniformu, nenávidím sieťku a šiltovku. Nenávidím ten opasok. Nenávidím nohavice, ktoré na mne ešte pred troma mesiacmi plávali a dnes sú mi tesné. Nenávidím svoju menovku, pre ktorú si všetci zákazníci myslia, že som Poľka alebo Brazílčanka.

Divný je aj ten pán, čo sa chodí každý večer sťažovať na zmrzlinu z minulého týždňa. Divný je aj ten pán čo si do dvoch decí čaju dáva päť sladidiel a šesť cukrov. Vlastne každý kto kupuje mrkvový koláč je divný. Aj Mariana. Jeden deň chce byť rybárkou, druhý deň prekladateľkou. Zajtra bude chcieť zachrániť planétu, alebo len celý deň spať.

Predvčerom aj včera prišiel. Stredné kapučíno. Nech sa páči. Usmieva sa. Tak sa aj ja usmievam. Čakám, kedy sa prestane usmievať. Aby som sa prestala aj ja. Uffff. Odfúknem nezvyčajné napätie, keď odíde. Neviem či je to ten hrubý rám jeho okuliarov, ale jeho oči sú ako magnet. Brrr. Sedí pri počítači hodinu, dve. Prebehnem okolo po schodoch. Facebook. Zbehnem okolo dole. Stále sleduje obrazovku. Končím. Sleduje telefón. Odcházam. Sleduje teleón.

Keď končím prácu, vždy je už tma. Bary sa ochvíľu zatvoria. Ide mi posledný autobus. Na uliciach vreštia opité pubertiačky. Bosé. Minimálne minisukne. Krásne štíhle nohy. Niektoré nohy nie sú až také krásne, ani také štíhle, ani farbu nemajú bohvieakú, ale móda prikazuje: odhaliť. Odhaľujú sa teda tak či tak.

 fukin slut! počuť za rohom na účet jedného páru spomenutých odhalených nôh

Pri poháriku dvaja. On, priťahuje ju. Avšak nedokáže si s ním predstaviť nič serózne. Ona, nepriťahuje ho, ale je pri tom ženou na seriózny vzťah. Ona však seriózny vzťah hľadá, pričom on nie. A tam sa príbeh končí.

Keď strom uprostred pralesa spadne, je niekto, kto si to všimne? ... Keď strom uprostred pralesa spadne, všimnú si to vôbec okolité stromy? hovorí protagonistka hry I am a man. Žena za kasou. Neviditeľná, priesvitná. Hovorí svoj príbeh.

Každý sme iný a každý sme v niečom divný. Návat domov autobusom. Myslím na matku, sestru. Myslím na Šimonka. Ako asi rastie. Myslím na matku, ktorá sa s mojim odchodom ešte stále nezmierila. A neviem či je to dobré alebo zlé. Že sa mi chce domov. Čo tam po holých štíhlych nohách, šťavnaťých lícach, chlapovi z cykloshopu, alebo chlapovi z práce, alebo chlapovi z party, alebo chlapovi s kapučínom. Čo tam po nepodarených kapučínach, prázdnom účte, prepadnutých lístkoch do divadla, prázdnej chladničke, veľkých topánkach, úzkych nohaviciach, prihoretom čaji, magickom i plesnivom ostrove.

Koľko sa doma narozprávame o ničom. A v baroch. Stále o tom istom. A koľko slov pohltia hádky. A zrazu je tu priestor na jedno jediné slovo, nie je človeka, ktorý by ho počul.