Máya a Ja

December, 2009, Dublin

Elegance Bar vždy v pondelok uchýlil umelcov z ulice. Volalo sa to Acoustic Mondays. V upršanom decembri. Najvlhšom mesiaci na ostrovoch. Ulice boli lemované polámanými dáždnikmi. Anonymné topánky stúpali do mlák pod oknami anonymných reštaurácií. Francúzkych, Talianských, Čínskych... Írskych pubov. A víno sa ligotalo za oknami vo svetle ... a teple. ...domova.

John dohral svoj set. Mladý sympatický umelec s gitarou. S vlastnými piesňami. Andrea sedela pri jeho sestre, ktorá mu nesmierne prajne fandila. "Ja som skončil univerzitu v septembri." Povedal John. "A teraz si hľadám miesto vo svete." povedal s takou istotou, akoby bol presvedčený, že to miesto si aj nájde. Že to miesto pre neho existuje. Andrea sa usmiala, upila si horúcej wiskey a nič nepovedala. "Od kiaľ ste vy? Čo tu robíte?" Vypytoval sa John.

Andrea odpovedala: "Heloise je baby sitter, je to Francúzska. Emma je Nemka, pracuje pre nejakú firmu pre styk s nemeckými zákazníkmi. Niekto je tu pre štúdium, iný pre cestovanie..."

"And what is your story?" spýtal sa Andrei.

- - -

September, 2009, Trnava

Volám sa Andrea. Neviem čo so životom. Čakám na znamenie. Števo príde na týžden z Írska na návštevu domov. Zorganizujeme zodve stretnutia. V teplý septembrový večer, nemám dopité ani prvé pivo, príjmam pozvanie do Dublinu. O dvadsaťdva hodín na to mám jednosmernú letenku.

- - -  O pár dní na to rozmýšľam ako si našetriť na cestu. Marek ma zamestná v bare. Dostanem dve eurá na hodinu. Nejdem ku kaderníčke, nekupujem si kozmetiku, nechodím na kultúrne akcie, necestujem. Píšem barové poviedky.

- - -

Marec, 2010, Blessed Sacrament Chapel, Dublin

Slzy v očiach hlavnej hrdinky topili beznádej. Odpovede nie sú stále definitívne. A tak sa učíme, od ľudí, ktorí s nami majú kopu podobného, no unikajú nám ako Gustávo, či Antonio. Ale aj od ľudí, ktorí sa od nás natoľko líšia, že ostávajú, ako Heloise. Alebo sa topíme v očiach niekoho ako Neil. Alebo objímame Ruskú speváčku, ktorá je smutná, že sa nepáčila ľudom v bare. Alebo máme niekoho radi. Na niekom nám záleží, na niekom ako Rob. Niekto nám chýba, ako mama, deti a pes. Niekto nás rozosmeje, ako Simon, iný rozplače, ako Raminta z Mc Café. Niekto ako Micha nás poteší a prinesie nádej. Niekto je ďaleko. No priateľ ostáva s nami, či už je v Lille, vo Velikom Tarnove, alebo v Prahe. Ľudia so sebou prinášajú nekonečno skúseností. Bez nich sme ničím.  

A to stále nie je všetko o nás samých a o príbehu, ktorý píšu emigranti.