Máya a Ja

 Francúzov rozpoznám aj bez toho, že prehovoria so silným prízvukom. Aj tohoto s gitarou na chrbte som rozpoznala. Aj som sa prihovorila. A že či hovorím po francúzsky. A že či len trocha. A ja že troška viac ako trocha. A že som študovala vo Francii. A on že tiež tu študuje. A ja že či Erazmus, a on že nie, ale že niečo podobné. A ja že super. A on že taký výmenný pobyt, v bussines school. A ja že super. A že... ale nemohla som dlhšie kecať, lebo som musela brať ďalšiu objednávku. Ach.

A inak mám nový objav, hippie António jo chlap ako sen. Je tu len tri týždne, a už má bicykel. A potom ešte tí červenovlasí Íri, no radosť sa na nich pozerať, majú strašne undergroundový look.  A niekedy sa zamiešajú aj angláni, s prízvukom čo mi privodí zimomriavky. Myslím, že sa dokonca aj červenám, keď sa s nimi rozprávam. Myslím že si niekedy predstavujem love stories o ceste okolo sveta, alebo tak nejak. S náhodnými typmi čo prídu na študentské menu. Aj to, že ak budem mať deti, budú sa volať Antonio a Alexander. A keď sa ma raz opýtajú prečo som im dala to meno, tak si vymyslím príbeh o mužoch za morom, čo boli mužmi môjho života. Čo iné Vám ostáva, keď stretáte veľa ľudí, a čím spontánnejšie žijete, tým zaujímavejších ľudí stretáte. Čo iné Vám ostáva, ako tvoriť si príbehy a splietať osudy. Lebo každý čo príde, obtrie sa, narazí, položí peniaze na pult, každý vo mne inšpiruje nový príbeh.