Máya a Ja

Niekedy príde za mnou. Sadne si na okno a pozerá sa na mňa. Študujem, pozerám film, alebo sa pripravujem do práce. Sem-tam si vzdychnem a zahľadím sa do prázdna. Vzdychne si so mnou, podoprie si bradu oboma rukami a smutne sa pozerá. Je taký malunký a podarený.

Dieťa.

Nevie, že ho vidím. Nerozprávame sa. Nepočula by som ho totiž. Lietať už neviem, takže s ním nemôžem ísť.

Vzdychnem si. Keď som bola ako on, nechápala som načo sú dospelí, prečo sa správajú tak ako sa správajú. Hoci bolo naše ihrisko už opustené, dlho som okolo neho chodila smutná.

Aj dnes, keď som bola v škole, ako malá neposedná prváčka som sa na literatúre znudene pozerala z okna. A potom keď som učila malú peťročnú Julku, bola to ona, čo sa chvýľami nudila.

Nie som dieťa, nie som ani jeden z vás.

Ráno zapchať uši sluchátkami, poobede to isté, večer to isté. Stiahnuť čapicu, perinu, deku až na oči.

Peter Pan ešte stále sedí na parapete, hneď za mojím chrbtom. Nevie čítať, takže nevie ani to, že o ňom píšem.

Čo mám robiť? Zúfalé. Ach, keby som ešte mala tie krídla.