Oscilujem
medzi životom a smrťou
vždy keď sa priblížim k smrti, žijem
a vždy keď som bližšie k životu
odmietam
- - -
Najskôr som kráčala veľmi dlho, mala som motiváciu. Ale potom sa ma zmocnila pochybnosť. Neustále som sa zastavovala s otázkou, či pokračovať. Oplatí sa to vôbec? Oči ma boleli z tej ružovej hmly. Prečo je táto planéta taká veľká? Už nebol priestor na slabosť, ani na slzy.
Všetko mi miestami pripadalo ako celkom dobrý vtip, keď som sa do svojej cesty vžila ako do šialenstva. Ako keď si dáte kvalitnú dávku. Ako keď sa proste odpálite na dobrý trip. Bola som chvýľu hore a chvýľu dole. Pocit tripu netrval dlho, miestami bol vymieňaný za obrovský strach o stratené istoty. Ešte večer, keď som si líhala, mala som istoty, mala som plán, cieľ, biedny a chmúrny, ale bol tam. A dnes som nemala nič, iba cestu, skutočnú cestu.
Keď bola pochybnosť už neúnostne ťažká, zvalila som sa na zem a zatínala zuby. Oči chceli plakať, hlava sa mi točila, dlane som zvierala od neistoty.
Obliala ma obrovská horúčava. Stašné teplo. Zatvorila som oči a prišli spomienky. Premietali sa mi tváre ľudí, náhodne vybrané tváre. Otvorila som oči a tváre zmizli. Vtedy som si začala spomínať len na tie tváre, ktoré mali nejaký význam. Cítila som, že som ako mi zviera srdce pri spomienke na ne. Vyšla zo mňa veta, ktorú si teraz spätne akosi neviem vysvetliť, celkom spontánna skomolenina mozgu: "Prečo sa dieťa nechce rozprávať so sovou?"
Tok myšlienok sa nechal prerušiť zistením, že pri páde na zem som rozbila jeden z pohárov, ktoré som si nakládla do vreciek. Bol to pohár Identity. Napadlo mi, že to muselo mať niečo spoločné s tou vetou. Nech už znamenala čokoľvek, bála som sa, že som veci s tou rozbitou identitou iba zhoršila.
Napokon som si povedala , že to bol iba pohár, skúsila som sa sústrediť... Sadla som si, rukami sa podopierala na ružovej zemi, vytvorenej z akéhosi plastu, a žmúrila do ružova.
Komentáre
Identitu nalej spat
to viem,
jaj tak ;)
ja sa lepsie
To Ti teda nezávidím, fakt,
Zrazu kukám a sova. A hneď aj do mna zapáravo. Čo vejráš, nevidel si výra obecného, výrostku jeden nedospělej, adolescentní? Takto příkře ma hned oslovila. No mluvícího vejra, ani obecního jsem teda doposud nemněl možnost viděti, odvětil jsem nezaskočen.A sova zatočila vočima, ona to umí perfektne, a pravila po menším prodlení. A proto se s dětma nebavím, protože se mně nebojej, nemaj úctu k vědě, sou držkatý a na všechno se ptaj. Na každou hovadinu, místo toho aby se učili. A nemám je ráda.
A já jsem na to nenašiel žiadnu príhodnú, nástojčivú odpoveď, tak som iba oponoval. Všickni nejsou tací, súvo jedna blbá.
A od té doby se se súvama nebavíme.Jsme uraženi :-)))
Tolik jenom v krátkosti. Na povrchné objasnenie sovího problému komunikačního.
Ahoj!
Maja...
tak dedukujem po svojom:
Sova je nočný vták. Dieťa, ak je v noci hore, tak len preto, lebo sa bojí zaspať. Bojí sa nočných snov. Čaká na príchod noci so zdesením, aká hrôza je preň pripravená...
Tak preto sa nechce rozprávať so sovou... (-:
chlapci
jeee