Máya a Ja

A ja vlastne neviem, prečo som prišla domov o polnoci a ako som vydržala celý ten deň túlať sa. Cesta z úradu práce ma zaviedla k jedlu, potom do parku, potom na kafe a nakoniec na jeden shot. A potom do kina a potom som hodinu a pol chodila mestom. Videla som slečnu v bielej sukni po kolená a vysokých topánkach. Kráčala vzpriamene a celkom isto. Videla som, že aj chôdza odráža naše JA a dokonca i to, kam ideme. Moje JA kráčalo pomaly, s rukami vo vreckách, hlavou medzi lopatkami a očami sem tam uprenými do zeme a inokedy na svetlá nad hlavou. Len tak, chytanie sa priestoru. Opieranie o prázdno. Destinácia: náhoda.

Nebolo mi smutno. Nebolo mi nijak. Opakujem, nezúfam, iba sa túlam. A hľadám. A stretám opätovne opustené sivé mačky, s ich reflexnými očiami, a za oknami tiene.

Trnava je v noci pekná, hlavne uličky okolo centra, zlaté svetlo zalieva historické múry i hradby. A poznám i nepoznám ich. Páči sa mi ich prázdno.

Nechcem a nemusím písať o citoch, ani o extrémnych izmoch. Dnes sa ma to netýka. Hľadám. Neviem presne čo. A neviem presne prečo. Kráčam a zaháňam chuť napísať hlúpu nihilistickú báseň o cointreau a ničote. Zaháňam myšlienku našej existencie ako tieňa, ktorý sa zjaví a zmizne bez toho že by sa niečo na tej posratej trnavskej ulici ani len pohlo. Vymazávam chute. Namiesto toho sa modlím. Modlím sa jednoducho: Daj mi znamenie.

Možno je to viera, ktorá nás privádza domov.